Les Duchov [ Levi X Reader SK] »DOKONČENÉ«

°Začiatok konca°

[Y/N] POV

Kráčala som po lesnom chodníku. Bez vnímania okolia, som prechádzala od jedného stromu ku druhému. Každá minúta rovnaká ako tá druhá. Nevedela som, či sa to opakuje večnosť, či len malú chvíľku. Nevedela som, či si to všetko pamätám. Robila som rovnaké pohyby ako včera. No budú rovnaké ako zajtra?

Moje malé nôžky sa navzájom prepletali, keď som kráčala po konári úzkeho stromu. Štebot vtákov, sprevádzal šum vetra. Zhlboka som sa nadýchla, akoby som chcela zacítiť miešajúce sa vône okolitého sveta, prichádzajúce s vánkom. Pokračovala som s jemným pobehovaním po stromoch. Jemné a ľahko zlomiteľné konáriky sa pod mojou váhou ani nepohli. Ako by len mohli? Sú tak živé.

Vyskočila som zo stromu do náruče zelenkastej farby zelene. Pripadalo mi, akoby ma okvetné lístky schovali do svojho bezpečia. Stromy sa nado mnou zdvihli, aby ma ochránili pred okolitým svetom... Chráni ma. Ukázal mi mnoho krás, či už pozemských alebo nadprirodzených. Na každom kroku sa na mňa pozerá. Rozpráva sa so mnou. Učí ma nové veci, ktoré som sa nestihla naučiť. Nikdy mi neublíži. No nikdy ma od seba neodtrhne. Môžem sa pohybovať len po hraniciach jeho tajomného života. A taký je Boh, ktorému patrí tento les...

Dni ubiehajú, mesiace plynú, no pre mňa čas nie je dôležitý. Vystrela som ruku a zadívala sa do neba. Zrazu niečo narušilo moju bezstarostnú chvíľu. Z diaľky sa ozývali zvuky. Stiahla som svoju ruku pritisujúc ju na svoju hruď, zatiaľ čo druhá ruka nasledovala podobný pokyn. Postavila som sa na koniec konára a začala počúvať. Zvuky sa približovali a začali sa meniť na hlasy ľudí. Vydesilo ma to, no lákala ma predstava neznáma. Nikdy som nikoho nevidela, kto by vyzeral ako ja. Boli vyšší a poniektorí aj väčší ako ja. Z výšky konárov, som ich pozorovala. Bola to väčšia skupina. Vyzerali mlado, no staršie ako ja. Na úplnom začiatku bežal muž, ktorý vyzeral z nich najstaršie. V diaľke bežali ďalšie skupiny ľudí, ktoré mali na čele vlastných starejších. Moje oči boli plné úžasu a nestíhali vnímať. Moja myseľ sa prebrala, až keď prechádzala okolo posledná skupina. Zdalo sa mi, že bola z nich najrýchlejšia, tak prečo bola vzadu? Postupne som začala prebehovať z jedného konára na druhý, aby som ich mohla sledovať. Uprene som hľadela a vnímala každú jednu vetu.

„Pohnite svojimi zadkami! Za to, že sme posledná trieda v ročníku, nemusíme končiť posledný!", udychčane vrieskal, „predbehnime ostatné triedy a zvíťazme!"

„Hej, Ackerman... viem, že si najrýchlejší bežec, ale choď hneď dozadu a nakopni pomalé zadky tvojich spolužiakov! Chcem vyhrať!" najstarší ambiciózne rozkázal a naďalej bežal v prednej línii.

Chalan prikývol a poslušne sa stiahol do posledných radov, kde bežali najvypasenejší. Mal havranie vlasy, ktoré mu viali v prúde vetra. Jeho modrosivé oči boli naplnené voľnosťou. Na tvári mal jemný úškrn, ktorý som si hneď všimla. Zo všetkých tvorov, sa mi práve on zdal najzaujímavejší. Čakala som, kým aj on prejde popod konár, na ktorom som si spravila pohodlie. Keď prechádzal, zdvihla som sa, aby som sa mohla presunúť ďalej. Ovládol ma pocit, ktorý som nasledovala. Dokázala by som ho pozorovať aj celé dni. To však nebolo možné, lebo som sama dobre vedela, že nikto tu cez noc nevydrží. Nikto ani len zvieratá sa cez noc v tomto lese neprechádzajú. Iba ja.

Svojimi bledými rukami som sa držala vetvy, a jedným švihom som zoskočila na zem. Listy sotva zašumeli, pod mojimi bosými chodidlami. Milovala som ten pocit, aj keď nebol až tak zreteľný. Bol to iba jemný náznak, že som sa niečoho dotkla. Cítila som, že ten pocit bol nejakým spôsobom umelý, no aj takýto náznak spojenia s okolitými predmetmi mi úplne stačil. Dodávalo mi to vedomie, že tam niekde som a to mi stačilo. Stačil mi aj ten letmý dotyk, ktorý zmizol hneď ako vločka prvého snehu dopadne na ešte čiastočne teplú zem.

Schovala som sa za strom. Moje prsty sa zaryli do tvrdej kôry. Naklonená som pozorovala prichádzajúcich oneskorencov, ku skupine.

„Sensei!" kričali.

„Gomen nasai!" všetci sa uklonili, dokonca aj tajomný chlapec, ktorého som pozorovala ešte z väčším nadšením. Sensei na nich ukázal, aby podišli.

„Nevyhrali sme!", vzdychol, „ no ani sme neprehrali! Jedna skupina ľudí z triedy 3-c odbočila z plánovanej trasy a teraz prídu na autobuse do nášho ubytovacieho strediska. Poďte všetci... ideme sa konečne ubytovať. Batožinu budete mať už pravdepodobne na izbách."

Na konci lesa, sa nachádzalo ubytovacie stredisko. Nechodilo doň veľa návštevníkov, no vždy keď sa nejaký objavili, prišli do strediska po ceste, ktorá obchádzala les a takýmto spôsobom sa vyhli všetkým problémom a hlavne strachu z tohto obávaného miesta. Budova vyzerala, ako klasické relaxačné stredisko obklopené čo najmenej dotknutou prírodou. V strede bola klasická japonská záhrada, ktorá bola obklopená drevenou terasou a samotnou veľkosťou budovy. Budova bola prepojená aj s hromadnými kúpeľmi, ktoré boli vždy pripravené pre všetkých hostí. Boli rozdelené na chlapčenskú a dievčenskú časť. Budova mala celkovo dve poschodia. Na prízemí sa rozkladala obrovská vstupná hala, v drevenom prevedení. V strede tejto miestnosti sa nachádzal konferenčný stolík spolu s pohovkami. Hneď vedľa bol krb, na ktorom bolo značne vidieť jeho vek. Na pravo viedla chodba, cez ktorú sa dalo dostať do jedálne, ktorá bola orientovaná do kruhu. Jedáleň mala obrovské sklenené okná, cez ktoré bolo vidieť do lesa. Práve výhľad na les uchvátil každé oko. Na ľavej strane bol vstup do kúpeľov a na toaletu. Z hlavnej vstupnej haly sa dalo po schodoch vyjsť na druhé poschodie, kde sa nachádzali izby pre návštevníkov. Všetky izby boli sprístupnené na jednom podlaží. Izby boli väčšinou pre dvoch až štyroch ľudí. Nenachádzali sa tam žiadne prebytočné veci, no na druhej strane tam nič nechýbalo. Celý komplex pôsobil pokojne až mierumilovne.

Postupne som spoza posledného stromu pozorovala odchádzajúci dav. Stála som tam, pokiaľ obloha nezačala strácať svoju pokojnú farbu. Pokiaľ sa vietor neoprel do mojich bielych šiat. Keď sa pomaly aj ten najmenší zhluk ľudí vytratil a budova začala svietiť ako malá hviezdička, opustila som svoj úkryt a pomaly som prešla ku miestu, kde som mohla pokojne a nerušene pozorovať tieto stvorenia cez veľké okná jedálne. Nestíhala som sa diviť. Takto ďaleko som ešte od svojho obvyklého miesta pohybu nebola, aspoň za tú dobu čo si pamätám. Pokojne som sa postavila medzi dva stromy a pozorovala ich. Tajne dúfajúc, že tam uvidím jeho. Chcela som vidieť jeho záhadu, ktorú si zo sebou všade nosil.