Les Duchov [ Levi X Reader SK] »DOKONČENÉ«

°Zlom°

LEVI ACKERMAN POV

Odtiahol som ju preč od tých ochrankárov. Zaslúži si lekciu. Takže budem mať výhodu, ak nikto na ňu nebude mať dosah aby ju mohli obraňovať. Pff veď nie je malé dieťa a musí znášať následky za svoje priblblé činy. Stále sa mi pletie pod nohy. Ja to nenávidím. Priam mi viac žerie nervy ako Isabel.

Dotiahol som ju až za roh, kde na nás nemal nikto dosah. Sotil som ju dopredu a oprel som ju chrbátom o stenu. Uistil som sa, že nemá žiadnu možnú trasu úniku. Chvíľku sa triasla, nad čím som sa iba uškrnul. Musela mať zo mňa strach a uvedomovala si situáciu, čo ma iba potešilo na duši. Začal som rozprávať a vysvetľovať jej, čo spravila.

„Si ty vôbec normálna? Nikdy som ťa tu nevidel, ani už nechcem vidieť! Nechápem, prečo sa mi pletieš stále pod nohy... Odkiaľ si? A vlastne ako sa voláš?!... Haloooo ???"

Mával som jej pred tvárou. Dokonca som ako debil lúskal, ale ona ma proste ignorovala.

„Toto ma vie neskutočne dopáliť!" zavrčal som. Natiahol som ruku do výšky. Chystal som sa to spraviť. Vtedy v lese, keď som si ju zmýlil s úchylom , som na to nemal žiaden dôvod. Ale teraz ma už začala poriadne srať. Všetko okolo nej mi vadí. To, ako stojí. To, ako rozpráva a snaží sa byť nesmierne milá a „nevinná", len aby si ju senpai všimol. Už mám dosť takýchto falošných dievčat.

Ako mi padala ruka dolu, pripravená na stret, som uvidel niečo v jej očiach. Mala stále sklenený a neprítomný výraz, no toto ma šokovalo. Bol to odraz. Odraz, v ktorom som okolo seba, uvidel poletovať malé svetielka. Svetielka nie smrteľného pôvodu. Bola to akoby mágia. Mágia a chémia medzi nami. Keď som sa pozrel na seba a nie na odraz v jej očiach, neboli tam. No opätovne mi zablúdil zrak do jej krásnych očí. Boli tam znovu. Vtedy ma premohol zvláštny pocit. Nevedel som ho vysvetliť a ani doteraz neviem. Jednoducho som spravil to, čo po mne svetielka v jej očiach chceli.

Naklonil som sa bližšie k jej tvári, aby som ich videl zreteľnejšie. Boli nádherné. Pútali ma svojou krásou. Poletovali okolo našich postáv, kým sa nedostali bližšie k môjmu srdcu.

Vošli do mňa, ucítil som to. To, čo nikdy v živote. Ten stret. Teplo. Teplo inej osoby. Po prvýkrát v živote som zabudol na svoju sebeckosť a uvedomil som si prítomnosť. Prítomnosť niečoho zvláštneho. Svetielka pomaličky cestovali a spájali sa s jej srdcom. V momente stretu našich duší som sa neovládol. A vtedy sa to stalo. Pobozkal som ju...