Les Duchov [ Levi X Reader SK] »DOKONČENÉ«

°Vyparila som sa ako sen, keď nastane deň°

AUTORIS: Taký malý oznam. Neviem, ako čítate meno: Levi. Ale ja ho čítam ako Rivaille, a preto ho budem aj tak skloňovať. So enjoy :3

Načiahol ruku, aby ho mohol schmatnúť, no vtom...

[Y/N] POV

Niekto stál za mnou. Niekto cudzí. Cítila som jeho agresivitu a negatívne myšlienky. Mala som pocit, akoby za mnou stálo samotné zlo. Približoval sa. Chcel na mňa siahnuť. V tom momente, keď bola jeho ruka pri mne, pokiaľ som jeho blízkosť už nemohla zniesť, nazbierala som všetku odvahu a otočila som sa. Chcela som sa zlu pozrieť priamo do očí.

No namiesto zreteľného obrazu, som skrz slzy neuvidela nič iné, ako rozmazané farby a tiene.

Táto rozmazaná mátoha má byť zlo? Takto som si zlo nikdy nepredstavovala... Čo to?! Stále sa ku mne približuje...

Levi Ackerman POV

Zaťal zuby, pripravený uštedriť prvú ranu. Zrazu sa postava k nemu obrátila. Ruka mu zastala. Klesla. Záhadná postava sa mu zdala zreteľnejšia než predtým. Akoby vystúpila z tieňa. Akoby sa všetka hmla navôkol vyparila. Srdce mu bilo ako o závod. Cítil jemné chvenie na celom tele, ktoré ho privádzalo do nepokoja. Zdalo sa mu, akoby sa vietor oňho opieral a vytláčal ho preč z cesty. Korene stromov sa mu zachytávali o nohy. Les spolu s mesiacom robil z jeho tieňa hrôzostrašnú príšeru. Zastal. Nepretržito dýchal a čakal čo sa bude diať. Nastalo ticho. Utíchol aj vietor, ktorý ho ešte len pred malou chvíľou zúrivo udieral do tváre. Najskôr uvidel jemné malé ruky, ktoré bezvládne ležali na nohách. Boli bledé ako sneh. Mal chuť sa ich dotknúť. Jeho oči sa zastavili na každom kúsku neznámej postavy. Prechádzal od dlhých vlasov ku labutiemu krku a nakoniec jeho pohľad spočinul na vyčnievajúcej sa hrudi. Udivene sa pozeral na ženskú postavu a navôkol nevnímal nič iné. Uvidel pootvorené pery, ktoré sa spolu zľahka dotýkali. Dlhé vlasy, ktoré jej jemne splývali po dokonale elegantnej postave. Mesiac sa s jej vlasmi hral, akoby im dával podobu žiarivého vodopádu. Zastavil sa na jej očiach. Zarazil sa. Jej oči boli plné sĺz, ktoré sa na svetle mesiaca prenikajúcom cez malé praskliny v lístí, trblietali ako malé perličky. Ako malé diamanty stekali po líci až k jej perám,až sa mu zazdalo či sa mu to len nesníva. Keď sa konečne spamätal ,uvedomil si ako dlho tu už takto stojí.

Leviov pohľad sa odvrátil a bez rozmýšľania zdvihol ruku, aby sa načiahol ku nej.

[Y/N] POV

Celá preľaknutá som zatvorila oči a zaťala dlane do pästí. Preglgla som. Napla svaly. Čakala som, kedy ma zlo pohltí. Čakala som, kedy ma Les zachráni a odvedie preč. Zdalo sa mi, akoby Mesiac vydával čoraz viac svojho teplého a žiarivého svetla. No vtom sa niečo dotklo mojej tváre. Bolo to niečo, čo som nepoznala. Teplo. Vrúcne teplo. Žiadne listy a ani stromy takéto teplo nevyžarujú. Dokonca ani démoni čo žijú v tomto lese nie. Podobalo sa to na teplo zvierat, no nikdy nebolo také priame a také zreteľné. Zreteľnosť tohto tepla bola utlmená mojím duchom. Tento kontakt pomalým pohybom zmyl moje slzy. Pootvorila som oči a pozerala sa na zem. Opatrne som zdvihla svoj pohľad. Pohľad zastal na tvári, ktorú som poznala. S prekvapeným výrazom v očiach som uprene hľadela na jeho odvrátenú tvár. Vietor sa pohrával s mojími končekmi vlasov. Odvial aj posledné slzy z mojích očí.

Je to on! Počkať! Prečo sa na mňa nepozrie? Musí ma vidieť!

Nevedela som, prečo bolo tak veľmi dôležité, aby ma uvidel, no v duchu som dúfala, že ma aj on chce vidieť. S malým zaváhaním v pohybe som sa takticky a s malým očakávaním presunula. Prešla som skoro až pred neho. Keď som si myslela, že to najmenej čaká, rýchlym pohybom som skočila pred jeho zorné pole. Naše oči sa stretli. Zaskočený pootvoril ústa. Cítila som jeho dych. Para stúpala k vetvám stromov. Cítila som, že v tom momente zastal čas. Nevnímala som žiaden zvuk. Cítila som iba jemný záchvev vo svojom vnútri. Vedela som... nie priam som to aj sama videla, ako ma pozoroval. Chcela som viac. Chcela som pocítiť a uchovať si čo najviac týchto neznámych a dávno zabudnutých chvíľ. Niečo sa vo mne prebudilo. Niečo krásne. Končeky našich nosov sa dotkli. Obaja sme sa hodili dozadu a pocítili pôdu pod sebou, hoci sa mi až doteraz zdalo akoby som lietala v oblakoch. Rukou som si pretrela nos a snažila zakryť možnú červeň na mojich lícach. Jeho uprený pohľad ma prebodol ako šíp.

Určite sa červenám... no ale ani sama neviem.... do takejto situácie som sa nikdy nedostala.

Zahľadela som sa. Ako blesk z čista-jasna som uvidela malé lesknúce sa svetielka poletovať okolo jeho vlasov a hrude. Približovali sa ku mne. Začali sa obtáčať okolo mojej ruky, až prešli k mojej hrudi. Zoskupovali sa na mieste, kde bolo uložené moje srdce. Moje chladné srdce. Svetielka naberali na jase. Zrazu začali prenikať do mojej hrude, pokiaľ neobalili celé moje mŕtve srdce. Naraz som ucítila tep svojho srdca. No netrval dlho. Les sa vzpieral. O malú chvíľu sa všetko vrátilo na svoju doterajšiu mŕtvu podobu. Vtom všetko utíchlo. Nastala ozajstná tma.

„Kto si a čo tu robíš?!!" ozval sa otrávený hlas, ktorý ťa prebral z tranzu.

„T-ty si to nevidel čo sa teraz stalo?"

„Čo som mal vidieť?! Tsch ," zastal, „ kto si? Trdlo!"

„Som tvoja najväčšia nočná mora..." nadvihla som ruky. V tej chvíli mi nič iné nenapadlo tak som sa zmohla len na takúto nezmyselnú vetu.

„Tsch... moja najväčšia nočná mora hovoríš... trdlo..." privrel oči a na tvári sa mu objavil malý úškrn. Zarazilo ma to, no chcela som si zachovať kamennú tvár. Som predsa jeho najväčšia nočná mora.

„Za prvé... moja najväčšia nočná mora nereve ako malé decko a za druhé nočná mora by nedovolila aby som spravil toto..." jeho ruka sa dotkla vlhkej a studenej zeme a celá jeho váha sa preniesla smerom ku mne. Jeho tvár bola opäť blízko mojej. Keď sa mal už-už dotknúť mojich ružových pier, vyparila som sa. Márne hľadal moju oporu, ktorú až donedávna očakával.

Vyparila som sa ako sen, keď nastane deň.

Spadol na zem. Nepohol sa. Oči mal otvorené najviac, ako len mohol. Bolo v nich prázdno. Nepokoj. Chaos. Na koži mu bolo možné vidieť napnuté svaly. Bol stuhnutý. Iba tam ležal. Po dlhšej chvíli si uvedomil, s kým mal to dočinenie.

„Tsch.... toto nie je normálne. Toto už je za všetkými hranicami... dokonca aj mojimi a to som tolerantný... väčšinou ... Farlan si mŕtvy muž! rozhodne mi musel dať niečo do čaju!"

„Idiot!" ticho dodal a posadil sa. Snažil sa rozdýchať šok, ktorý práve zažil.