Les Duchov [ Levi X Reader SK] »DOKONČENÉ«

°On°

LEVI ACKERMAN POV

Svetlo utíchlo. Nastala tma. Bol som tam opäť sám, keď som si spomenul na príbeh, kolujúci pomedzi starejšími. Rozjasnili sa mi spomienky. Všetko dávalo zmysel. 

To jej náhle zjavenie.

Ten jej milý, ale starý humor. 

Tá jej sila. 

Tie krásne hlboké oči.

To, že som sa jej nemohol dotknúť.

Ten jej úsmev.

To, že si na ňu nikto nedokázal spomenúť!

Všetky myšlienky na ňu sa mi predierali mysľou, nahrádzali sa jedna a druhú. Nechápal som polovici, ako je to všetko možné, no napriek tomu som veril. Veril som v jej posledné slová záchrany. Musel som sa teda postarať o to, aby už nikto takto neskončil ako ona. Nikdy!

Otvoril som batoh, ktorý som si zobral. Dúfal som v niečo použiteľné. Baterka, tá mi je teraz na nič. No potom som tam našiel, všetko. Ako zázrakom. Schytil som lano, ktoré sme mali pripravené na zajtrajšie zlaňovanie. Namočil som ho do alkoholu, ktorý tam pribalil Farlan, pretože podľa jeho filozofie, sú takéto výlety bez chľastu nanič. Takéto lano nasiaknuté ópiom alkoholizmu som s hnevom obtočil o strom. Strom života tohto lesa. Zuby zaťaté, pripravené riskovať všetko. Les sa začal brániť. Kde a tu na mňa vyletela čierna sova, či sa mi preplietli konáre popod nohy. Z vrecka bundy som si vybral zapaľovač. 

Jeden pohyb.

Ten prudkejší.

Hod.

 Planula mi monumentalita žiary radosti a žiary pomsty v mojich očiach. 

Posledný smiech...

[Y/N] POV

Otvorila som oči. Ocitla som sa mimo lesa. V mojich belasých šatách, ktoré časom nadobudli mihotajúce oranžové farby. Ako prvá ma v diaľke uvidela Isabel, dobehla ku mne objímajúc ma. 

"Ó môj bože... [Y/N] kde si bola? Hľadala som ťa večnosť." objala ma silnejšie. Pomohla mi na nohy. Museli sme sa odtiaľ vzdialiť. Až keď sme boli dostatočne ďaleko, uvidela som ten obrovský požiar. Vtedy som si uvedomila, že mi niečo chýba, že som tam niečo alebo niekoho zabudla. 

"LEVI!!! Isabel, on tam ostal! Musíme mu pomôcť! Povedz všetkým nech ho idú nájsť!" s panikou som začala na ňu kričať, pričom som ju strnulo držala za ramená. Z očí sa mi valila voda, padala na zem, akonáhle som sa rozbehla smerom k požiaru. Srdce sa mi každým krokom lámalo na milión malých kúskov. Každým krokom moja nádej zomierala. Bola menšia a menšia. Bola som už iba na pár krokov od lesa, keď ma niekto chytil za ruku. S malou dušou som sa otočila k náhlej prekážke. 

*Krup* 

*Prask* 

Zlomilo sa. 

Bol to on.

Dych som mala vyrazený.

Vyrval mi dušu, pokľakla som na zem.

"Leviiii..." s plačom a agóniou v hlase som nariekala. Pozrela som sa do jeho tmavých očí. Už neboli také nebojácne, ako predtým. Už neboli plné iskričiek. Boli smutné. Videla som úsmev na jeho tvári. Postavila som sa pripravená ho objať. No moje ruky. Nie to len ruky, celá som prešla skrz jeho podstatu. Zamrzla som. Dovtedy som to vo svojom vnútri odmietala pripustiť. Otočil sa ku mne. Jemne, tak že som to skoro ani necítila mi prešiel rukou po červených, mokrých lícach. 

"Zbohom, [Y/N]" prehovoril.

Zmizol. 

Zmizol tak nečakane, ako som sa ja kedysi objavila.