Les Duchov [ Levi X Reader SK] »DOKONČENÉ«

°Stretnutie červenej duše°

LEVI ACKERMAN POV

Rozbehla sa oproti stene a nacapila sa na ňu. To sa ma až tak hanbila?

„Heh-heh" uchechtol som sa. Iba sa skĺzla na zem a ja som sa neubránil, no prišlo mi to smiešne. Bože, ona je ale hlúpa. Inteligenciou je pod moju úroveň...

„Fyzikálne zákony ako aj logické a zdravé uvažovanie neoklameš!" ironicky a víťazoslávne som podotkol. Nechcelo sa mi už s takouto spodinou zaoberať, tak som sa zvrtol na mieste a odišiel som. Nechal som ju tam. Nech sa strápňuje pred niekým iným... Ja to nemám za potrebu.

[Y/N] POV

Odišiel. Konečne odišiel. Uľavilo sa mi, že som sa zbavila aspoň jedného problému, ktorému by som musela nateraz čeliť. No ešte stále som nechápala skutočnosti, že som nedokázala prechádzať cez stenu. Postavila som sa a skúsila som to znovu a znovu. Moja hlava tak isto ako aj moje dve pýchy strašne boleli od nárazov na tvrdý povrch.

Vyšla som rovnakým smerom ako on. Ocitla som sa v chodbe, kde som si sadla na koženú sedačku, do ktorej som sa jemne zaborila. Ja som sa zaborila do sedačky mojou váhou. Ja?!

Toto bola pre mňa úplná novinka. Ako duch, či skôr uväznená duša som úplne bez problémov mohla vždy prechádzať cez predmety. Nikdy som ani len nepohla lístkom, aj keď som sa o to všemožne snažila. A TERAZ?! Steny tvoria prekážku a veci sa aj bez môjho snaženia hýbu pod mojou ťažobou.

Teraz na mňa doľahlo uvedomenie. Som oslobodená od lesa? Som živá? V tom ma niečo pichlo na rukách. Zas tie tŕne. Doľahol na mňa smútok a tvár som si schovala do dlaní. Dlane sa napĺňali slaným jazierkom.

Zrazu okolo mňa prešla skupinka dievčat. Sprevádzané smiechom zastavili. Pozreli sa na mňa a ja na nich. Červenovlasé dievča podskočilo a oddelilo sa od skupinky a vyrazilo ku mne.

„Ahoj," usmiala sa na mňa, „ ja som Isabel a ty si kto ? Nikdy som ťa nevidela. Prečo tu tak sedíš a vzlykáš? Čo ti všetky včely uleteli? Alebo je v tom chalan?" Ja som sa iba oddelila od mojich dlaní a smutne na ňu pozrela. Ona ma pohotovo objala. Nič som necítila. Iba tlmený dotyk. Znovu som v jeho moci. A to som si už myslela, že som voľná. Prestala som plakať a pozrela som sa na dievča, ktoré sedelo predomnou. Iba kývla svojej partii, aby išli bez nej. Sedela vedľa mňa a hyperaktívne na mňa zazerala.

„KTO JE TEN PARCHANT, ŽE KVOLI NEMU PLAČEŠ?" vyhŕklo z nej. Ja som zarazene na ňu pozrela a pokrútila som hlavou, na znak že to nie je chalan prečo plačem, no ona si to zobrala po svojom a pohladkala ma po hlave.

„Viem, je to ťažké, nemusíš o tom hlupákovi hovoriť," povedala a odtiahla sa odo mňa, „ ak chceš, môžeš ísť so mnou do jedálne a tam ťa predstavím svojím kamarátkam a partii."
Ja som iba prikývla a išla s ňou.

Ani neviem prečo... Mala by som riešiť omnoho dôležitejšie veci ako nejaké zoznamovanie. Mala by som riešiť čo sa to so mnou stalo. Zamyslene som za Isabel kráčala. Premýšľala som, čo spôsobuje tieto moje stavy. Prečo sa mi vždy len ale len na chvíľku roztlčie srdce, či už na jeden alebo dva údery. To je to, pred čím ma Boh lesa varoval? Aby sa mi nestalo toto, čo sa mi deje? Čo ak práve teraz mojím správaním ubližujem stvoreniam v lese.

Netrápil by ma Boh, už len z toho dôvodu, že je viac-menej nesmrteľný, ale skôr ma trápili stvorenia živého alebo posmrtného pôvodu. Zastavila som sa. Začala som racionálne uvažovať ako sa len dalo a snažila som si vytvoriť prepojenia medzi udalosťami. A vtedy mi to došlo...