Les Duchov [ Levi X Reader SK] »DOKONČENÉ«

°Stála som tvárou v tvár samotnému vládcovi°

AUTORis
Viem, že to nie je dlhá kapitola. Ale chcela som opäť pokračovať v tomto príbehu, keďže ma to baví. Ako štartovačka mi stačil aj takýto rozsah. So enjoy.

[Y/N] POV

Objavila som sa na malej lúke, kde konce trávy naberali fialovú farbu. Jemný vetrík sa pohrával so stonkami kvetín, ktorých rosa pomaly stekala na zem. Paprsky slnka sa tiahli od zamračeného povrchu neba.Všetko je tak tiché. Kľudné. Spokojné. Obkolesovali ma obrovské stromy, ktorých korene sa špirálovito točili do jediného miesta. Vytvárali bránu okolo miesta, kde sa týčil najväčší strom zo všetkých. Ich korene sa napájali a obtáčali sa okolo kmeňa až do výšky jeho koruny. Jeho korene siahali až na samotný okraj lesa. Tento strom predstavoval život tohto lesa. Život. Smrť. Ochrana. Otec. Boh. Boh lesa sídlil tu. Bol v ňom. Bol všade. Zelená farba lístia sa menila na všetky farby. Cez korene pretekali fosforeskujúce modré guličky, ktoré zem sfarbovali domodra. Živiny, informácie či sila? Sama neviem.
Svetlo sa tu šírilo v bublinách, ktoré poletovali okolo kmeňov stromov až do výšky korún. Sústreďovali sa pri lesných cestičkách. Čakali, až natrafia na stratenú dušu aby ju mohli pohltiť a priviesť ju k stromu života. Dnes by som ich prirovnala k bludičkám. No aj napriek tomu, že boli celkom nebezpečné, pretože si nejedenkrát rozmysleli trasu a dušu chceli previesť cez rokliny, močiare a jazerá, aj napriek tomu boli nádherné. Keď natrafili na niečo, čo nepatrilo tomuto lesu, opatrne sa približovali, až si celkom nesadli na neznámy predmet. Vtom momente sa všetky rozutekali, čo viedlo k ich postupnému praskaniu. Bol to prekrásny pohľad, kedy chceli utiecť svojmu osudu, no aj tak si raz museli zahrať rolu obete.

Bola som tu. Pred bránami mocnosti. Vykročila som vpred. Keď som bola už dostatočne blízko, Boh prehovoril: „Pristúp bližšie..."
Hovoril na mňa rôznymi formamy akými si dokážem predstaviť či už od vody, vetra, vône, zvierat až po rastliny. Tentokrát si zanechal svoju najbežnejšiu formu. Každé jeho slovo vyžarovalo energiu. Energiu, ktorá mi spôsobovala eufóriu radosti. Bol to môj stvoriteľ a záchranca. Môj jediný priateľ.
Už-už som chcela prehovoriť, keď ma prerušil v polovici nádychu.
"Priviedol som ťa sem z istého dôvodu," pokračoval, " ten dôvod určite poznáš!"
"Áno." smutne som nadhodila. Čakala som, že mi to bude vyčítať, no nie v takej miere. Viem, že som spravila chybu, no niekde vo vnútri som vedela, že to bolo správne.
"Pravidlá poznáš... Je pre teba hrozbou, ba čo viac je hrozbou pre ostatných!" zvýšil hlas. Uvidela som rôznych lesných démonov ako spoza okolitých stromov načúvali a pozorne sledovali. Cítila som na sebe pozornosť okolitého lesa a vedela som, že všetci čakajú na moju odpoveď. Mám strach.
„Tento les je život. Je zložený z mnohých častí, ktoré dokonale zapadajú do seba. Ak odtrhneš jednu časť, bude stále dokonalý? Rozhliadni sa okolo. Vidíš koľko nesmrteľnosti žije len vďaka tebe? Vďaka tvojej dokonalosti? ...Si ako voda a my sme tvoje kvetiny. Keď zmizne voda zmizne šanca na prežitie. Chceš aby jedného dňa tvoje kvetiny uvädli? My sme tvoj domov. Tvoja rodina. Tvoji priatelia. No ak sa tvoja túžba po zvedavosti nedá utíšiť, niet cesty späť. Všetko čo prevyšuje hranice dané od samotného boha, je potreba eliminovať. To bude pre všetkých najlepšou cestou."
Posledné slová, ktoré som začula než som sa ponorila do Otcovej náruče plnej zlosti a obavy. Taký je život, ktorý musím ochrániť. Moja sila duše dodáva energiu tomuto miestu. Bezomňa by tento les neexistoval. Je potrebené, aby bol Boh naviazaný na dušu. Duša, ktorá opustila svoje telo pri nejakom nešťastí v tomto lese alebo ako to bolo v mojom prípade, Boh si vybral mňa, pretože tu stáročia prežívali zo dňa na deň bez nevinnej duše, a tak som tu musela ostať naveky. Áno, zomrela som. Zomrela som samotnou rukou Boha. No moja túžba po zvedavosti po nezmámom mužovi bola taká silná, že som nedovolila aby slová vypustené z otcových úst vošli do môjho, dúfam, že oživujúceho sa srdca...