Les Duchov [ Levi X Reader SK] »DOKONČENÉ«

°Dotyk dvoch rozličných svetov 2°

[Y/N] POV

Rozhodla som sa ho navštíviť. Bolo to riskantné, ale mimo lesa na mňa nemal nikto silu. Nemal na do mnou žiaden dohľad, preto som sa vždy bála opustiť les. Mala som to aj nakázané, no keď som dnes ráno uvidela putá z tŕnia na zápästí, pocítila som hnev. Zášť. Rebéliu.

Celou cestou do rezortu, ma napádal či už slovne alebo sa mi snažil inakším spôsobom zabrániť, aby som sa dostala mimo lesa. Nakoniec som sa ocitla na hranici lesa a lúky. Lúky, ktorá viedla k rezortu. Hlas Boha lesa utíchol. Už som ho nepočula, a tak som sa vybrala smerom vpred. Cítila som sa hrozne. Nikdy predtým, som nič také nespravila. Začalo ma niečo zvnútra zožierať. Ozvalo sa totižto moje svedomie. Zostala som pomykove. Vrátiť sa? Nevrátiť sa? Vrátiť sa a byť premenená na strom alebo niečo horšie? Nevrátiť sa a uvidieť ho? Tak či tak aj keď sa vrátim dopadnem rovnako, pretože som už teraz v prdeli. Vyvodila som si z toho, že je viac plusov, keď budem pokračovať ďalej. Osud stromu ba niečoho horšieho ma pravdepodobne neminie.

Dorazila som k rezortu.
Cez stenu som prešla dovnútra. Ocitla som sa v dusnom a vlhkom prostredí, ktoré bolo celé biele. Začula som tiecť vodu, z ktorej sa uvoľňovala para a obliehala každý jeden objekt v tejto miestnosti. Voda prestala tiecť a niekto vyšiel. Stála som tam ako okovaná. Hľadela som pred seba a jedným očkom som pozorovala ako sa muž presúva ku zrkadlu. Videla som iba jeho mohutný chrbát. V momente, ako zotrel paru zo zrkadla, som mu uvidela v odraze jeho tvár. On uvidel zas tú moju.

Ucítila som jeden jediný sťah pumpy srdca. Krv sa mi z ciev rozliala medzi vlásočnice, ktoré ju posunuli k bunkám. Potom prišiel ďalší, no hneď to utíchlo. Utíchlo to vďaka tŕňovým náramkom na mojich rukách, ktoré sa stiahli do mojej kože.

Ucítila som bolesť. Ukrutnú bolesť, ktorú som v mojom doterajšom posmrtnom živote nezažila. Hneď som padla na svoje kolená, pričom som ucítila studený povrch obkladačiek. V bolesti som sa začala zvíjať. Sťahovanie neprestávalo, iba sa stupňovalo. Z rúk postupovala ďalej do tela. V tom momente som si uvedomila krutosť Pána lesa. Dovtedy som si myslela, že je milý a starostlivý. Nikdy som si neuvedomila, že môže mať aj temnú stránku.

Jediné, na čo som sa zmohla, bola slza. Jediná slza mi vytvorila slaný potôčik na mojej tvári. Pomaly bola priťahovaná gravitáciou, až kým sa nespojila so studeným povrchom podlahy.

LEVI ACKERMAN POV

Zarazene som stál a pozoroval som ju. Zrazu spravila niečo, čo som nečakal. Uhla pohľadom a zosypala sa na zem. Vyjavene som cez odraz v skle pozoroval, ako padla na kolená. Otočil som sa a zbadal, ako sa začínala triasť na celom tele. Spravil som krok k nej a uvidel ako jej nezbedná slza opustila tvár a spadla na zem. Spontánne som k nej podišiel bližšie a kľakol som si. Chytil som ju za rameno. Svoj pohľad presmerovala zo zeme na moju ruku.

[Y/N] POV

Zacítila som dotyk na svojom ramene. Prestala som sa triasť. A čo je dôležitejšie, prestala aj bolesť. Bolesť sa úplne vyparila, akoby ani vôbec nebola. Pohla som hlavou smerom k jeho ruke. Nemohla som sa mu pozrieť do očí. V mojom vnútri som začala panikáriť a strečkovať. Začala III. Svetová vojna medzi mojimi pocitmi a myšlienkami. Všetko sa vo mne búrilo. Červenala som sa na milión percent.

Zrazu jeho dotyk povolil a ruku odtiahol. Postavil sa, chvíľku stál nadomnou bez pohnutia a potom začal.

„Čo tu kurva robíš na chlapčenských sprchách? To patríš medzi tie fangirl?", usmrkol sa, „ to sa ti podlomili kolená, keď si uvidela moju vypracovanú hruď?"

Nezmohla som sa ani na slovo a iba som naňho čumela. Celá červená som sa postavila: „J-ja..."

„T-ty..", napodobnil ma, „ sa mi ideš vyznať... Čo? Heh heh... Nevedel som, že by niekto mohol niekoho sledovať až na sprchy... Musíš byť mnou riadne posadnutá! Neviem či by mi to malo lichotiť alebo by som mal byť zhrozený a jednu ti vraziť"

Nad jeho slovami som v duhu krútila hlavou a vyjavene som naňho pozerala. Nechápala som jeho slovám. Prečo by mi chcel ublížiť? Veď som mu nič nespravila. Z mojich myšlienok ma prebral jeho krik.

„HEJ!!" zavrčal. Pozrela som mu do očí. Mal v nich plamienky ohňa. Prečo bol na mňa taký hnusný? Sklopila som pohľad.

„Bola to chyba..." povedala som a otočila som sa smerom k stene. Rozbehla som sa. Čakala som, že prejdem s ľahkosťou cez studené múry a fasádu, ale bol to omyl. Zavrel sa mi prechod ako u Harryho Pottera alebo čo?
Nechápala som tomu. Nacapená na stenu som sa pomaly skĺzla dolu. Zahanbená som tam sedela a v pozadí som počula uchechnutie. Presne som vedela, komu škodoradostný smiech patril. Nie preto, lebo sme tu boli sami, ale hlavne to bola jeho farba hlasu a tón, ktorý vyčnieval spomedzi davu. No aj napriek tomu, že som si v tom momente chcela čo najďalej on neho vykopať hrobček a zakopať sa tam, premýšľala som nad tým, prečo som nemohla prejsť cez stenu. Nedávalo to ani najmenší zmysel. Prečo? Prečo?!