"Proste tam vlezieš a spýtaš sa na to, čo je na tom také ťažké?" Spýtal som sa jej asi po stý raz. Stáli sme pred knižnicou a mne už dochádzala trpezlivosť. Angela si založila ruky na hrudi a tichým hlasom mi odvrkla.
"Prečo tam nejdeš sám?" Prekrútil som očami a vzdychol si.
"Nechcem sa veľmi ukazovať medzi ľuďmi. Ešte stále som hľadaná mŕtvola. Prídem tam za tebou, ale nechcem aby ma niekto videl vchádzať. Len tam vojdi a vypýtaj si od tej ženskej archív miestnych novín, to je celé."
"Prečo myslíš, že tam vôbec niečo nájdeme? Ani nevieme približný rok."
"Je to výstrel naslepo ale možno to vyjde. Ak nič nenájdeme, skúsim sa dostať do archívu matriky. Ale než sa zo mňa zasa stane zlodej, poďme na to najprv legálne." Prehrabla si rukou vlasy a napokon prikývla.
"Dobre teda. Ale najneskôr o desať minút ťa čakám vo vnútri. Inak pôjdem preč." Súhlasil som, že tam určite budem a tak sa vybrala ku schodom, ktoré viedli ku vchodu do knižnice. Vošla veľkými drevenými dverami a stratila sa mi z dohľadu. Opieral som sa o kovový plot vedľa chodníka a nenápadne sledoval okolie. Dúfal som, že Victor príde až neskôr. Ak by sa zjavil s tým klasickým hrmotom vo vnútri, zbytočne by sme pútali pozornosť.
Pozrel som na hodinky a počkal ešte dve minúty. Potom som sa preniesol dnu. Zjavil som sa medzi vysokými regálmi, trochu mi to pripomínalo Lilin obchod, ale bolo to tu značne väčšie. Obišiel som jeden rad a naklonil sa za roh. Angelu som ale nikde nevidela. Pokračoval som teda ďalej a nazeral postupne do každej uličky. Keď som prišiel na koniec, ocitol som sa pred troma stolami, pri jednom z nich sedel mladý chalan s hlavou ponorenou do veľkej encyklopédie. Nevšímal som si ho a otočil hlavu na druhú stranu, kde som ju konečne zbadal. Sedela v rohu pri počítači a preklikávala sa množstvom fotiek starých novín. Bolo to zatiaľ to najlepšie, čo sme mali k dispozícii. Jednoduchšie by bolo dať vyhľadať jej meno, ale keďže to boli len skeny, na túto možnosť sme mohli rovno zabudnúť. Podišiel som až k nej a sadol si vedľa. Mierne sa vyľakala, pretože ma nepočula prichádzať ale hneď zasa obrátila tvár k obrazovke.
"Toto potrvá hodiny, možno dni. Noviny vychádzajú každý mesiac od roku 1880. A nemáme istotu, že tam niekde vôbec bude o nej zmienka. Čo ak žila niekde inde? Mohlo to byť stovky rokov dozadu." Toto bola jedna z tých chvíľ, keď som ľutoval, že pri sebe nemám lepiacu pásku. Angela bola naozaj expert na otravné a pesimistické reči.
"Máš pravdu. Ale chcel som to aspoň skúsiť. Myslím, že musí byť medzi nimi nejaká súvislosť. Možno sú príbuzné."
"Aj keby, k čomu nám to pomôže? Tak zistíme, že pôvodná Lilith bola Lilinou prapraprababičkou, alebo tak niečo. A potom?"
"Musíme zistiť čo najviac. Ak budeme vedieť kedy a kde žila, sme o krok bližšie. Nevieme, čo sa s ňou stalo. Ale možno po nej zostali nejaké zápisky, hocičo." Angela nevyzerala príliš nadšene ale ja som si to nevšímal. Sústredil som sa na monitor a nasledujúce štyri hodiny sme strávili v knižnici.
Keď sme prechádzali májové čísla roku 1926, zbadal som v odraze monitora, že sa k nám blíži nejaká osoba. Otočil som pomaly hlavu a zbadal staršiu ženu.
"Nedarí sa? Všimla som si, že som vás ešte nevidela odchádzať. A vlastne, vás som nevidela ani prichádzať, mladý muž." Nasilu som sa zasmial ale viacej som k nej hlavu neobrátil.
"Čo na to povedať, občas som ako duch. Prišiel som kamoške pomôcť s projektom." Premeriavala si ma očami, čo ma trochu znervóznilo a modlil som sa, aby čím skôr odišla.
