"Vydrží to kúzlo kým sa vrátime?" Otočil sa na mňa Victor so spýtavým pohľadom a mykol hlavou k Meirionovi.
"Nemôže sa pohnúť ďalej ako meter od toho. Tú nohu odtiaľ nedostane." Skontroloval som ho jedným pohľadom, oboch si nás premeriaval s odporom. Krv mu tiekla po zjazvenej tvári, chytil sa za brucho, zrejme na mieste, kde ho môj brat pred chvíľou kopol. Plášť mal okolo seba akosi zvláštne zmotaný, dokonca sa mi zdalo, že si ho roztrhol.
Všimol som si, že Victor ani nečakal na moju odpoveď. Hoci sám ťažko ustál na nohách, vzal Angelinu ruku a dal si ju okolo krku. Svoje ruky vsunul pod jej lopatky a kolená a zdvihol sa spolu s ňou. Držiac ju v náručí spravil krok ku mne.
"Vezmi nás do nemocnice a vráť sa." Prosil ma zúfalými i nahnevanými očami a ja som pri pohľade na nich oboch neváhal. Angie bola na tom zle a Victorovi by sa zrejme tiež hodila lekárska pomoc. Ktorú samozrejme odmietne, to som vedel už teraz. Posledný raz som vrhol zrak na Meiriona, sedel na tom istom mieste, no bol som si istý, že sa pokúsi ujsť. Len som dúfal, že to kúzlo funguje tak, ako bolo písané v knihe.
Bez slova som pristúpil k Victorovi, dotkol som sa ho a preniesol nás pred nemocnicu. Zopár ľudí, ktorí sa práve nachádzali vonku, sa na nás podozrievavo pozrelo a ich výraz sa zmenil na zdesenie, keď si všimli v akom stave je pár vedľa mňa. Nevenovali sme im pozornosť, nemali sme čas. Zamierili sme rovno dnu cez veľké priehľadné dvere. Victor bol sám zranený a ja som napriek tomu mal problém držať s ním krok, pretože ma vysilil prenos. Angie si opierala hlavu o Victorove rameno a oči sa jej zatvárali. Stratila veľa krvi, ktorá sa za nami ťahala celou chodbou ako úzky červený potôčik na bledej podlahe. Predbehol som ich, hoci ma z toho ešte viac rozboleli pľúca a s ťažkých dychom som upozornil pána na informáciách, že potrebujeme pomoc. Nasmeroval ma do ľavej chodby, kde som zastavil prvú sestričku, ktorú som zazrel vychádzať oproti nám. Netuším, odkiaľ a kam išla, potreboval som, aby o nás niekto vedel a čo najskôr Angie zaviedli k lekárovi.
"Prosím vás, potrebujeme pomoc. Mojich priateľov niekto napadol." Vykoktal som zo seba prvú lož, čo ma napadla a sestra ma so záujmom nasledovala v ústrety Victorovi. Prebehla ich očami a hlasno si vzdychla.
"Poďte za mnou." Pokynula nám a tak sme vošli do miestnosti, kde Victor Angelu opatrne položil na lôžko. Sestra odbehla po doktora a keď Victor odhrnul Angie vlasy z tváre, všimol som si, že má zatvorené oči. Zrejme to neuniklo ani môjmu bratovi, ktorý ju pohladil po líci v domnení, že ju to preberie. Ona však zostávala nehybne ležať. Neskrúcala sa bolesťou, nemykala končatinami, ani len drobný náznak pohybu na privretých viečkach.
"Oliver? Ona.." Zasekol sa na začiatku vety Victor a zdvihol jej ruku, aby nahmatal tep na zápästí. Otočil sa ku mne a znova k nej. Ešte raz prešiel prstami po jej pokožke.
"Oliver, ona nedýcha! Nedýcha!" Mihol na mňa vydesené oči a pristúpil k nej bližšie, aby skontroloval, či tlkot jej srdca nezachytí na krku, no keď ani tam nič necítil, priložil jej dlaň na hruď.
"Oli, ona nedýcha!" Vyjachtal zo seba ešte zúfalejšie a sotva som sa k nemu pohol, dnu sa vrútil lekár a odsunul ho, aby k nej mal lepší prístup. Urobil to isté, čo pred chvíľou môj brat, otvoril jej postupne obe oči a potom ich znova zavrel.
"Prosím vás, odveďte ho von a počkajte na chodbe. Sestra..." Ďalej som nevnímal, Victora, ktorý nebol schopný počúvať doktorove slová a len nemo stál a pozoroval dievča ležiace pred sebou, som chytil za ramená a ťahal ho preč z izby. Nechcel sa ani pohnúť, nechcel ju tam nechať.
"Angie!" Zvolal na ňu, no bezvýsledne. Bránil sa, aby som ho odviedol preč, dokonca mi jednu vrazil, pokúsil sa mi vykrútiť zo zovretia a kráčal späť k nej.
