Zjavil som sa vo svojej izbe. Do zotmenia som mal ešte dosť času a potom aj celú noc, takže pravdepodobnosť, že by ma Lil hľadala, bola ...No vlastne to bolo úplne bez šance. Mal som čas až do rána. Ale musel som sa dostať na druhú stranu jamy a odtiaľ...netuším kam ďalej. Žeby som sa niekoho spýtal na cestu, keď tam budem? Jasné, to bude totálne nenápadné.
Vyšiel som z izby a rozhliadol sa. Všade bolo ticho. Teda okrem vrešťania nejakých trpiacich, ktoré sa tu ale ozývalo bežne a tak už som to takmer nevnímal. Skontroloval som obe strany, nasadil si kapucňu a ľahko našľapujúc som zamieril doprava. Lilina izba bola na druhú stranu, ale keby som na chodbe stretol ju, ešte by som sa z toho nejako vykecal. Ak ma tu ale nachytá niekto iný, bude to väčší problém.
Podarilo sa mi nečujne dostať sa až k jame. Lenže v tomto úseku sa takmer vždy pohybovali stráže, aj keď nechápem, načo. K jame by sa dobrovoľne nikto nepriblížil, a tí kostlivci v nej by sa len ťažko vyškriabali hore. Nech už tu boli kvôli čomukoľvek, boli tu. Ako vždy. Stáli na oboch stranách vstupu do jamy a ja som nemal možnosť prejsť na druhú stranu bez toho, že by si ma všimli.
Tak som sa proste vystrel, zdvihol hlavu a sebavedome vykročil okolo nich k druhému východu. Už som bol takmer tam, keď na mňa jeden z nich zreval:
„Hej! Kam si sa vybral?" Obzrel som sa po ňom. Bol to vysoký chlap, asi o hlavu vyšší odo mňa s mohutnými ramenami. Hrdlo sa mi stiahlo. Čo teraz?
„A čo je teba do toho? Mám poverenie z vrchu, tak ma radšej nezdržuj, lebo to pre teba zle dopadne." Chlapík sa trochu zamračil no ja som zostával pokojný. Aspoň navonok. Vo vnútri som sa klepal ako dieťa, ktoré ukradlo z maminej skrine čokoládu.
„Od koho? Aké poverenie?" Spýtal sa už o niečo pokojnejšie, na tvári mal podozrievavý výraz.
„Od Paimona. A teraz uhni, už teraz idem kvôli tebe neskoro!" Sotil som do neho, čo s ním ani nepohlo a tak som ho proste obišiel a rýchlym krokom sa rútil do tmavej chodby. Ak mi toto prejde, tak asi začnem chodiť do kostola. Nie. Čo to trepem.
„Počkaj!" Zvolal na mňa druhý a dobehol ma. Do riti! Prestal som dýchať, otočil sa na neho s kamennou tvárou a čakal som, že budem odhalený. Tá hora svalov sa ku mne dovalila a zatlačil ma ešte ďalej do chodby. Už som čakal nakladačku, keď sa ku mne naklonil a tichým hlasom prehovoril.
„Povedz mu, že sem Orrin vodil nejakých zajatcov. Neviem prečo. Len aby o tom vedel. Nezdalo sa mi to." Uľavilo sa mi. Vážne, moje nohavice zostali čisté, za čo som bol vďačný, lebo ešte pred chvíľou som si bol istý, že je so mnou Amen. Prikývol som a tá gorila sa vrátila na svoje miesto a ja som odtiaľ upaľoval ako šialený. Chodba sa končila po pár metroch a predo mnou sa zjavila nepoznaná časť podzemia.
Táto časť pekla vyzerala akosi inak. Bolo tu menej ciel, čistejšie a menší smrad. Lucifer si zrejme dáva záležať na poriadku. Stiahol som si kapucňu do tváre, keď okolo mňa prechádzali nejaký muž a žena. Netuším kto to bol, ani som im nevenoval pozornosť. Pokračoval som v ceste a zdesil sa, keď sa okolím ozval hrozný krik. Pritlačil som sa k stene. Nič sa však nedialo. Ticho sa vrátilo a tak som po chvíli pokračoval ďalej. Prešiel som dlhou chodbou a zrazu som sa ocitol na kraji priepasti. Cez jej stred viedol chodník široký asi tri metre. Po oboch stranách sa podo mnou nachádzali akési ďalšie priechody a úplne na dne horeli ohne. Nie všade, len tu a tam. Akoby to bolo spálenisko celého mesta. Zbadal som akúsi osobu bežať pomedzi ohne, nevedno kam. Ten chudák len trielil pred niečím preč. Ďaleko však nedošiel. Minul tri ohniská a pri štvrtom sa plamene vyšľahli do vzduchu, natiahli sa jeho smerom a omotali sa mu okolo nôh. Ten chudák zvrieskol, keď ho oheň celkom pohltil a nezostalo po ňom nič len popol. S vytreštenými očami som sledoval ten horor podo mnou. Toto nebol koniec. K ohnisku prišla nejaká postava, nevšimol som si kde sa tam vzala. Mávla nad popolom muža a tomu sa vrátila podoba živého človeka. Klesol na kolená a priepasťou sa ozvalo jeho zúfalé volanie.
