„Oliver? Kde to.. Čo tu robí ona?" Ozvala sa Angela spočiatku ticho, no postupne zvýšila hlas do zdeseného výkriku. Posadila sa a rukami sa posúvala čo najďalej od nás. Vzdychol som si, mal som dosť práce s tým, aby som Lil položil na veľký stôl a nespôsobil jej ďalšiu bolesť. Nemal som čas vysvetľovať Angie, čo sa tu deje. Letmo som na ňu pozrel, obzerala si končatiny, kde jej zostalo len pár škrabancov a zmätene krútila hlavou. Zrejme jej nešlo do hlavy, ako ten pád a útok kostlivcov prežila. Kiežby sa čím skôr vrátil Victor a postaral sa o ňu.
Podoprel som Lil hlavu a opatrne si uvoľnil ruku pod jej krkom. Jemne som jej ju oprel o kameň, na ktorom ležala a obrátil som sa, no zastavil ma jej dotyk. Pevne mi stisla ruku a ja som sa musel pozrieť znova do jej očí, ktoré zahaľoval temný tieň.
„Ponáhľaj sa, prosím!" Vyjachtala zo seba tak zúfalo, že som preletel miestnosťou a o pár sekúnd bol späť pri nej aj s tou knihou. Listoval som v nej a hľadal ten rituál, ktorý som si označil zahnutým rohom. Ako naschvál som prelistoval knihu dvakrát a nemohol som ho nájsť. Napokon sa mi to predsa len podarilo a trasúcimi prstami som ju položil na zem.
„Oliver, vysvetlíš mi čo sa deje? Kde je Vic?"
„Tu som." Ozval sa konečne môj brat pri dverách a Angie sa mu vrhla do náručia. Počul som ju plakať, no Victor jej dlhý oddych na jeho hrudi nedoprial.
„Prepáč, zlatko, ale teraz máme ešte jeden problém, ktorý musíme čím skôr vyriešiť." Neochotne ju od seba odtisol a pribehol ku mne.
Lil mi znova zovrela ruku a pritiahla si ma bližšie, aby mi mohla niečo povedať.
"Nezvládnem to. Choďte, kým je čas...Vraví, že to v tomto stave..neprežijem. Vezmi...ich oboch....preč...Prosím!" Vedel som, že sú to Luciferove slová. To on jej to nahováral. Trápila ma však na tom jedna vec. On bol ten, kto ju o tie krídla už raz pripravil a teda vedel, čo ten rituál spôsobí. Navyše...v stave v akom teraz bola, ju mohlo zabiť aj zrýchlené dýchanie. Jej slová som však nemienil brať vážne. Pochyboval som o sebe, o nej, bol som rozhodnutý nechať ju tu. Ale ako to už býva, zmenil som názor.
Myslel som, že keď ju znova uvidím, bude na mňa hľadieť tým chladným pohľadom, tými temnými očami, ktoré zakrývali každý pocit v jej vnútri. Ale opak bol pravdou. Znova som jej v nich videl záblesk empatie, nehy a starostlivosti. Koniec koncov, bola predsa ochotná uzdraviť Angelu aj za takúto cenu. Nemusela to prežiť, no napriek tomu to urobila. A to bolo niečo, čoho by kráľovná démonov nebola schopná. Neriskovala by pre smrteľníčku. Pre obyčajného človeka.
Ale Angela bola jej priateľkou a ona na to aj po tom všetkom nezabudla. Ani na mňa. Preto ma teraz posielala s nimi preč. Záležalo jej na nás. Záležalo!
"Oli, choďte! Hneď!" Jemne som sa vytrhol z jej zovretia a obrátil sa k bratovi.
"Aby bolo jasné, nenechám ju tu." Pozrel na mňa s pochopením a podal mi poslednú nádobu, ktorá zostala vo vaku.
"Ja viem." Odvetil a presunul pozornosť na symbol v knihe.
"Vieš vôbec, čo máme robiť? Myslím,....nakreslíme to, ale čo potom? Ako ju toho zbavíme?" Zbadal som, že po otázkach môjho brata sa vedľa nás zjavila Angie, ktorá sa ale stále akosi zdráhala a držala si odstup.
"Vic, čo chcete robiť?"
"Zbavíme ju tých krídel a zmizneme. Ušetri nás otázok. Prečo to robíme? Lebo ti práve zachránila život. Tak si sadni, alebo nám pomôž, ale hlavne neprotestuj." Zasvätil ju rýchlo do situácie a Angie reagovala len neistým kývnutím hlavy.
