Pod rukami som cítila chladnúcu pokožku mojej najlepšej priateľky. Ako som toto mohla dopustiť? Ako som si toto mohla niekedy priať? Jej by som predsa ešte pred pár mesiacmi neskrivila ani vlások. A teraz? Sedela som vedľa jej nehybného tela a nervózne priložila dlane na jej hlavu a brucho. Vedela som, že dokážem človeka uzdraviť, dokázala som zranenému pomôcť, ale stav, v akom bola ona....
Netušila som, či je to vôbec možné. Victor na mňa upieral oči plné nádeje a prosieb. Oliver povzbudivo kývol hlavou. Obaja mi dôverovali, aspoň v tejto chvíli. No ja sama som s tým mala problém. Pochybovala som, či to dokážem a to, že išlo o Angie ma desilo ešte viac. Bála som sa obrovského zlyhania, ktoré mi neodpustí ani jeden z nich, no hlavne si ho neodpustím ja sama.
Premerala som si jej tvár, každú ranu som si vpíjala do myšlienok. V krku som pocítila obrovskú hrču, chcelo sa mi plakať pri pohľade na tú spúšť, akú narobili tí kostlivci s jej telom. Vlasy mala ulepené od krvi, rovnako tak oblečenie, teda aspoň tie zbytky, ktoré z nej nestrhli. Privrela som oči a snažila som sa vyčistiť si hlavu, aby som sa mohla sústrediť len na jej vyliečenie. No Victorov hlas ma vyrušil, sotva som sa o to pokúsila.
"Nemali by sme nejako zastaviť to krvácanie? Teda... Kriste! Veď... Toto nemôže prežiť, pozrite sa na ňu!" Zúfalstvo v jeho hlase ma prinútilo pozrieť sa na neho. Chcela som ho nejako upokojiť, nejako mu pomôcť, aby sa o ňu toľko nestrachoval, lenže som nevedela ako. Nechcela som mu dávať falošnú nádej, keďže som si nebola istá, že ju môžem naozaj zachrániť. No aj napriek tomu som vedela, že niečo povedať musím.
"To nemá cenu, už stratila veľa krvi. Len buď potichu, prosím." Neochotne prešľapoval na mieste a napokon sa otočil chrbtom, čomu som sa vôbec nedivila. Pohľad na ňu nebol vôbec príjemný.
Znova som zavrela oči a vnímala len jej chladnú kožu. Cítila som v lopatkách slabé mravčenie, ktoré sa postupne stupňovalo, čo bol jasný dôkaz toho, že to funguje. Aspoň, čo sa týkalo mňa. Chrbát ma bolel viac a viac, cez ramená a ruky mi do prstov prechádzali neviditeľné vlny a postupovali k nej. Bola som si istá, že sa jej rany čím skôr začnú hojiť. Otvorila som oči a zbadala, že ruky sa mi neprirodzene chvejú, čo som si predtým vôbec neuvedomila. Ignorovala som tú triašku a prešla očami k krvavému ramenu. Krv sa zastavila. Prestala tiecť, no rana sa nehojila. Bola príliš hlboká. Nestačilo to.
"Zaberá to!" Zvolal nadšene Victor, keď si všimol, že sa ten červený potôčik na jej ruke zastavil. Ja som však k nemu zdvihla ustarostené oči a potriasla hlavou.
"Nie. Nestačí to. Prestala krvácať ale rany sa vôbec nehoja." Jeho spokojný výraz sa opäť zachmúril a mňa v tej chvíli niečo napadlo. No nenabrala som odvahu vysloviť to. Preto som sa rozhodla skúsiť niečo iné. Zdvihla som Angie za ruku a svoju som vsunula pod jej chrbát, aby som ju mohla vziať do náručia. Pritisla som si ju bližšie k sebe a objala ju oboma rukami. Vôbec nevnímala, ruky mala spustené k zemi, hlavu som jej musela podoprieť. Zatvorila som oči a oprela sa bradou o jej hlavu. Vnímala som len nás dve, snažila som sa odovzdať jej všetku moju energiu, aby sa jej rany zacelili.
"Angie, prosím. Prosím." Opakovala som si v duchu a kolísala sa s jej telom akoby som ju uspávala. Lenže som sa snažila o presný opak. Ona spala a ja som sa ju snažila prebudiť.
Kdesi v hlave sa mi vynoril ten otravný hlas, ktorý ma trápil celé tie dni, ktoré som tu strávila. Vyšplhal sa z tmavej diery, špicatými pazúrmi sa zadrapil do mojich myšlienok a vrútil sa do nich ako hmla do ranného svitania.
"Prestaň. Nechaj ju umrieť. Chcela si to predsa, či nie? Je mŕtva, nevráti sa. Už je naša." Vtedy som prudko otvorila oči a vydesene hľadela pred seba. Tie slová....tie posledné slová mi vyslali zimomriavky po celom tele. "Je naša". Čo to malo znamenať? Naša? To som predsa nemohla povedať. Nemohla som to vymyslieť...ja. Ale ak to neboli moje slová, tak komu patrili? Kto sa hrabal v mojej hlave a mojej duši a robil si s ňou, čo sa mu zachcelo? Koho mala byť? Kto boli ONI?
