"Čo teraz? Kde ho nájdeme?" Spýtal sa ma šeptom Oliver a ja som priskočil ku dverám, ktoré som potiahol na medzeru veľkú sotva na dva prsty. Z chodby sa ozývali nejaké hlasy. Šli ťažko rozoznať, no podľa zvuku boli dosť blízko.
"Musíme sa k nemu nejako nenápadne dostať. Dúfam, že je u seba. Nemienim ho hľadať po celom pekle." Vysunul som hlavu viac von, no hneď som sa stiahol späť až som vrazil do Olivera, ktorý už stál za mnou.
"Počkaj! Niekto ide!" Upozornil som ho potichu a sledoval chodbu jedným okom. Blížil sa k nám zvuk hlasov, ktorý čoraz viac silnel. Zneli nepokojne a ticho. Zaostril som do tmy a snažil sa rozoznať obrysy postáv, smerujúce k nám. Kto to mohol byť? Bolo ich veľa. Sotva som si myslel, že vidím posledného, zjavil sa za ním ďalší a ďalší. Nebol som schopný spoznať ich. Nikoho z nich. Okrem jedného. Kráčal ako prvý. Vystretý chrbát, zdvihnutá hlava, neistý krok.
Orrin.
Snažil sa pôsobiť sebaisto a vodcovsky, ale jeho snaha zlyhávala pod vplyvom strachu, ktorý ním zjavne lomcoval ako pes so svojou gumenou hračkou. Ruky sa mu triasli, keď viedol dav tmavou chodbou a ja som musel ešte viac privrieť dvere, až tak, že som cez škáru sotva niečo videl. Oliver sa na mňa natisol so zvedavým:
"Čo sa deje?" Okamžite som reagoval tichým "ššš", aby nás jeho hlas neprezradil a ďalej som sledoval zástup premávajúci sa za dverami.
"Bože, pomôž nám." Začul som brblať jedno dievča so slzami v očiach a hneď v zápätí sa jej modlitba miešala s nahnevaným tónom nejakého muža.
"Zasraný démoni!" Hromžil potichu a mne sa v tej chvíli zviezol pohľad smerom dolu, kde sa v odraze fakieľ zablyslo čosi kovové. Až teraz som si uvedomil, že som netušil, kto sú a ani ma nenapadlo pozrieť sa im na ruky, ktoré by mi to okamžite prezradili. Každý z nich mal v rukách nôž, niektorí dokonca dva. Bolo mi jasné, na koho sa pozerám. Toto bola armáda, s ktorou tiahol Paimon proti Luciferovi.
"Kurva!" Vydýchol som sotva počuteľne a zavrel dvere. Ruku som nechal položenú na kľučke a hľadel som do zeme s hlavou plnou nadávok a beznádeje.
"Čo sa to tam deje? Victor!" Oslovil ma Oliver šeptom, no aj tak vyznel jeho nepokoj a zvedavosť. zdvihol som oči k nemu a oblizol si suché pery.
"Sme v totálnej riti, bratček!" Skonštatoval som zúfalo a zostal som na neho civieť. On len nadvihol obočie a čakal na nejaké vysvetlenie. Znova som pootvoril dvere a uistil sa, že tí úbožiaci tam stále sú.
Všimol som si práve prechádzajúce dievčatá. Blondínka a brunetka. Držali sa pevne za ruky, v tých druhých zvierali dýky. Tváre mali strhané desom a obavami. Mladík vedľa nich sa snažil upokojiť ich nejakými povzbudivými slovami, zatiaľ čo muž za nimi do nich strčil, aby šli rýchlejšie. Jedna z nich zakopla, no podarilo sa jej udržať rovnováhu a na okamih sa pozrela mojím smerom. Jej vyplašený pohľad ma donútil zatvoriť dvere. Oliver stále stál za mnou ale namiesto ďalšej otázky len na mňa hľadel a vyčkával, že mu to konečne objasním.
Vzdychol som si a držal ruku na dverách, akoby som sa bál, že ich niekto otvorí a odhalí nás.
"Vyzerá to tak, že ideme neskoro. Na chodbe je celý zástup ľudí, na čele s Orrinom. Z nejakého dôvodu chcú zaútočiť skôr." Oliver na mňa vyvalil oči a otočil sa na päte. Chvíľu mlčal, ticho prerušovalo len šúchanie nôh za dverami a tá nekončiaca vrava osôb, ktoré o pár sekúnd budú stáť zoči voči bytostiam z pekla. Ešte raz som potiahol kus dreva k sebe a vykukol von. Ani neviem prečo. Nemusel som sa uisťovať, že tam sú, počul som ich. Ani neviem kedy sa pohol, ale môj brat stál už vedľa mňa a tlačil sa, aby videl to čo ja. Nepovedal ani slovo, čo ma trochu znervózňovalo. Pozorovali sme zástup a zrejme obaja premýšľali, čo urobíme. Nemali sme veľmi na výber. Ale to, čo sa zjavilo v jeho hlave bol ten najmenej prijateľný nápad, aký by som si v tej chvíli prial počuť.
