"Oliver?" Otočil som sa pomaly, pripravujúc sa na ten pohľad. Stála predo mnou v čiernom, akoby držala smútok. Hľadel som jej do očí, rovnako ako ona do tých mojich. Nasucho som prehltol veľkú hrču v mojom hrdle a inštinktívne ustúpil o krok. Napriek svojej útlej, až vyziabnutej postave pôsobila majestátne a titul kráľovnej by jej iste mnohí udelili už len pre jej zjav. Mlčal som, len som ju pozoroval a sústredil sa na ľad vôkol môjho srdca, ktorý som chcel udržať za každú cenu. Nemohol som podľahnúť. Stále som mal na pamäti tých ľudí, ktorí tu kvôli nej boli. Hoci to možno nebola úplne jej vina, ako by som mohol milovať niekoho takého? Nemôžem. Proste nie.
Zatiaľ čo ja som si v rýchlosti triedil myšlienky a nadával si za to, že som sa jej túžil dotknúť, ona prehovorila s neistým výrazom.
"Čo tu robíš?" Nechcel som jej odpovedať. V tejto chvíli to bolo to, čoho som sa bál najviac. Že budem musieť priznať, že mi na nej stále záleží. Navyše som na reči nemal čas.
"Nevidela si Victora?" Nechápavo na mňa pozrela a pristúpila o krok bližšie.
"Vráť sa hore, nemáš tu čo robiť. Najmä nie teraz." Zamračil som sa a zmätene na ňu hľadel, zatiaľ čo ona kontrolovala situáciu za mnou.
"Tak videla si ho, či nie?" Trval som na svojej otázke a nereagoval na jej upozornenie. Vari mala teraz o mňa starosť? Potom ako ma dala zabiť?
"Áno, ale .. Mal by si odtiaľto zmiznúť. Čím skôr." Pokrútil som hlavou a ustupoval od nej ďalej v domnení, že len strácam čas a nič viac sa nedozviem. Otočil som sa na odchod, ona však v okamihu stála pri mne a chytila ma za zápästie. Bože! Ako ma len štvalo, že sa s ňou vidím za takýchto okolností. V inej situácii by som ju objal a pobozkal, aby vedela ako veľmi mi chýbala. Ale teraz?
Trhol som rukou aby som necítil jej dotyk ani o sekundu dlhšie.
Nevenoval som jej viac pozornosti a pobral sa k chodbe za nami. Skupinky pri telách strážnikov sa značne zmenšili, už nebodali, ťahali obe telá smerom k jame, aby ich mohli zvrhnúť dolu. Neprizeral som sa tomu a rýchlo ich obišiel. Kde, do čerta, môže byť Victor? Prečo nebol s Paimonom pri jame?
Hnal som sa tmavou uličkou dúfajúc, že čoskoro dorazím na jej koniec. Za sebou som však počul jej kroky a čoskoro ich doplnil aj jej hlas.
"Počkaj! Kam sa ženieš? Čo chceš robiť?" Neodpovedal som jej, pokračoval som ďalej a neobracal sa. Snažil som sa ju ani nevnímať, nepripúšťať si, že ju počujem za sebou. Nie je tu. To boli slová, ktoré som si opakoval dookola a snažil sa im uveriť.
Precitol som ale vo chvíli, keď som sa ocitol pritlačený ku stene a sotva som sa mohol pohnúť. Neviem ako, proste moje telo ovládala ona. Chrbát sa mi opieral o chladný kameň, ruky a nohy rovnako tak. Krokom prešla až ku mne a zastala mi v ústrety.
"Neodpovieš mi? Čo máš za lubom? Ideš za Victorom? Oli, rozprávaj sa so mnou!" Prikázala mi ustarosteným tónom a ja by som zrejme vôbec nereagoval. Keby ma neoslovila tým menom, ktoré som z jej úst nepočul už nejaký čas. Všetko sa to vo mne hromadilo už dlhšie, ale až teraz ten pohár pretiekol a ja som ignoroval každý kúsok seba, ktorý s ňou mal ešte zľutovanie. Skrivil som tvár do znechutenej grimasy.
"Oli? Pre Boha, čo sa ti stalo, že ma zrazu oslovíš takto?" Rysy tváre sa jej napli a znova povolili, až pôsobila ako krehká bábika. Hoci som to chcel popierať, videl som jej v očiach náznak súcitu a viny. Stále som však nemienil vziať ju kvôli tomu na milosť.
"Povedz mi len, prečo si tu?" Spýtala sa a ja som sa posmešne uškrnul. V tvári som však stále mal odpor.
"Zisti si to. Máš na to predsa finty. Tak ako si donútila Victora, aby ti neklamal. Pamätáš si to? Ako si mu do hrudi vyryla ten symbol? Hm?"
