Tak je to tu. Mám pre vás posledné riadky Volania temnoty. Príbehu, s ktorým som si veľa užila ale aj sa veľa natrápila pri vymýšľaní zápletiek, ktoré by dávali logiku a bavili vás. Chcem sa Vám neskutočne strašne moc poďakovať za každú jednu hviezdičku, množstvo prečítaní a úžasné komentáre, ktoré boli pre mňa ohromným povzbudením a nebyť vás, vlastne by nič z tohto príbehu neuzrelo svetlo sveta. Takže, ešte raz. ĎAKUJEM!!
Zrejme ste si mysleli, že v tomto doslove sa už nič nové nedozviete, ale to ste sa mýlili. Snáď vás moje rozhodnutie nenahnevá, ale ja som proste nemohla inak.
Užite si čítanie.
Vaša Liliht *
„Tak? Hotovo, nie?" Spýtal sa Victor z prízemia obchodu. Pretrela som poslednú policu od prachu a prešla k Oliverovi, ktorý práve uložil zvyšné knihy na miesto.
„Zajtra znova otváraš. Nie si nervózna?" Objala som ho okolo pása a hlavu si položila na jeho rameno.
„Trochu. Tú podlahu ste vydrhli precízne. Po krvi niet ani stopy." Pochválila som ho, za čo sa na mňa usmial.
„Museli sme, keď už sme ti to tu zašpinili." Pobozkal ma na čelo a vzal ma za ruku dolu.
„Poďme už. Všetko máš nachystané. Pohnite sa!" Prehovoril na nás náhlivo Victor.
„Čo si taký nervózny? Angie to predsa doma zvládne. Neboj sa o ňu." Ubezpečoval ho Oli, zatiaľ čo som vzala z pultu kľúče a vložila ich do dverí.
„Viem, že už je to pár dní, čo sme doma, ale asi ešte potrvá, kým sa prestanem obzerať ponad plece. Nerád ju nechávam samu." Zamkli sme teda a pobrali sa domov. Kráčali sme pomedzi ľudí, ktorý sa zrejme vybrali niekam na prechádzku, alebo šli z kostola. Nevenovali nám veľa pozornosti. Netušili, kto sme. Nie naozaj. Našťastie. Niektorí z nich by ma iste vyvliekli na neďaleký kopec a upálili ako čarodejnicu. Alebo ako vraha. Za to, že som im zabila príbuzných, o ktorých zmiznutí stále miestna polícia nezistila nič podrobnejšie, len to, že naposledy ich videli na párty. Hoci sme si nemohli byť istý, že sú naozaj všetci mŕtvy. Netušili sme, čo sa stalo dolu po našom odchode. A tak to malo zostať.
V stánku, okolo ktorého sme prechádzali som zazrela noviny. Akoby mi niekto čítal myšlienky, udrel mi do očí článok práve o tých zmiznutiach. „Masová vražda, prekliatie či únos?" Vlastne to boli všetky tri možnosti. Zastala som a hľadela zamyslene na kus papiera. Oli ma chytil za ruku a potiahol, aby som sa na to viac nedívala. Poslúchla som ho a pohla sa ďalej.
Inštinktívne som si napravila bundu, ktorú som mala na sebe. Robila som to, čím ďalej častejšie. Bála som sa, že si niekto všimne hroty vyčnievajúce z línie chrbta. Bola som však paranoidná. Neprirodzený hrb na chrbte by si zrejme vysvetlili problémami s chrbticou. Nikoho by nenapadlo, že pod tou látkou skrývam niečo neobyčajné.
Došli sme domov a v momente, keď sme zatvorili dvere a zamierili do obývačky, zbadali sme Angie, ktorá sedela s hlavou spustenou do dlaní. Veci na stole boli rozhádzané, váza s kvetmi ležala rozbitá na zemi.
„Čo sa stalo?" Oslovil ju neisto Victor a ona k nám zdvihla tvár s vyplašeným výrazom. Bez slova vstala a podala mi malý papierik, ktorý držala v rukách. Nerozumela som, o čo ide. Roztvorila som ho a prešla očami po jednoduchej vete načarbanej zrejme v zhone tmavou farbou.
„Oživení. Idú si po vás. Orrin"
Papierik som zovrela v rukách a vydesene pozrela na Oliho.
„Čo sa deje?" Spýtal sa, no ja som neodpovedala. Victor mi vytrhol papier z ruky a prečítal ho nahlas.
„Čo to, kurva, má znamenať? Kde sa to tu vzalo?" Otočil sa na Angelu s rozčúlením.
„Bola som v kuchyni, keď som počula rachot a hlas. Pribehla som sem a zbadala ho. Hodil na stôl ten papierik a potom proste...zmizol." Objasnila nám to moja kamarátka, no vôbec nás tým neupokojila.
„O čo ide? Čo tým myslel?" Pozrela s tou otázkou na mňa a ja som jej nechcela odpovedať. To, čoho som sa bála, sa stalo skutočnosťou.
V krku som mala hrču, lopatky ma začala opäť nepríjemne svrbieť.
„Neskončilo to." Riekla som ticho, nechala ich tam a vybehla som na dvor, kde nad stromami krúžili moje vrany. Spustila som ruky popri tele a zdvihla k nim tvár.
„Lil?" Ozvalo sa za mnou Oliho volanie. Otočila som sa k nemu so smutným pohľadom.
„Kto sú tí oživení?" Vedela som koho Orrin myslel. Vedela som to veľmi dobre. A tak som mu hneď odpovedala.
„Tí, ktorých som zabila v tom klube." Vysvetlila som mu jednoducho a sklonila hlavu v beznádeji. Myslela som, že je po všetkom. Mýlila som sa.
Oliver si ma bez slova pritiahol k sebe a pevne ma objal.
„Čo budeme robiť?" Spýtala som sa s hlavou pritlačenou k jeho hrudi. Pohladil ma po vlasoch a počula som ako si vzdychol.
„Najprv zoženieme veci na ochranné kúzlo. A potom...uvidíme." Stisla som ho pevnejšie a zatvorila oči. V návale pocitov a myšlienok na to, čo všetko sa môže stať, som zaryla nechty do látky na Oliho tele a prosebne šepla:
„Vezmi nás preč, prosím." Chvíľu bolo ticho a potom som začula jeho sladký hlas.
„Kiežby som mohol." Mohol, ale nie na vždy. Vedela som presne, prečo Oli zvolil tieto slová. Nemohli sme ujsť.
Nad hlavami sa nám premával kŕdeľ čiernych vtákov a ja som jasne počula ich pravidelné krákanie. Ten zvuk, ktorý mi bol tak blízky a ktorý som milovala. Rovnako ako človeka v mojom náručí. Brnenie v lopatkách sa stupňovalo, opäť ma zachvátilo chvenie postupujúce mi telom z krídel. Z krídel, ktoré boli zlomené. Nie však mŕtve.
Vrany zostúpili nižšie a vytvorili okolo nás výr zo svojho trepotajúceho sa peria. Odtiahla som sa od Oliho, aby som sa lepšie prizrela ich konaniu. Cítila som s nimi spojenie, tušila som, o čo sa snažia. Dávali nám pocit bezpečia. Pocit, že kým lietajú vôkol nás, nik na nás nemôže. Na tú krátku chvíľu sme sa mohli cítiť nedotknuteľní.
Pozrela som Olimu do jeho modrých očí, ktoré na mňa upieral s toľkou nehou a láskou. Ruky som priložila k jeho tvári a nechala naše pery spojiť sa. Držala som ho v objatí a dúfala, že to najhoršie už máme za sebou.
