"Prečo ma nenecháš ísť domov?" Spýtala sa Angie, keď som jej chytil ruku a pokrútil hlavou. Hneď ako sme dorazili a ja som vytiahol kufor z auta, vytrhla mi ho z ruky a mierila preč. Samozrejme som ju zastavil. Hľadela na mňa tými svojimi nahnevanými očami a zatínala zuby.
"Prečo si myslíš? Hovoril som ti. Vďaka mne si nažive. A namiesto vďačnosti od nás utekáš ako keby sme mali mor. Daj sem ten kufor!" Rozkázal som jej a bil sa oň s ňou ako s malým deckom. Proste ho nechcela pustiť.
"Daj to sem!"
"Nedám!" Trhol som rukou a jej stisk konečne povolil. Zostala tam stáť a urazene na mňa pozerala. Otvoril som dvere, položil kufor do chodby a otočil sa na ňu.
"Nejdeš?" Stála tam bez pohnutia, ruky založené na hrudi. Pousmial som sa. Bola tak tvrdohlavá. Nechal som otvorené dvere a proste si to nakráčal rovno k nej. Skrčil som sa tesne pred ňou, prehodil si ju cez rameno a zodvihol sa.
"Polož ma dolu, ty blázon!" Zvrieskla na mňa zatiaľ čo ma búchala päsťami do chrbta. Vošiel som s ňou dovnútra, zamkol a položil ju na zem. Hnev v jej očiach sa ešte zväčšil. Sotila do mňa oboma rukami aby som sa jej uhol z cesty a vzala si kufor, s ktorým si to namierila na poschodie. Doslova vletela do izby ale sotva o dve sekundy bola späť na chodbe a z vrchu schodov na mňa skríkla.
"Celú cestu ma sem ťaháš a to len preto, aby som vo svojej izbe našla taký bordel? Je tam smrad, akoby si tam vykúpal svorku špinavých psov." Zmätene som vyšiel na poschodie a nakukol do izby. Posteľ bola rozhádzaná, po zemi sa váľalo oblečenie. Dvere na balkón boli otvorené a pred nimi ležal na zemi zrejme Oliverov včerajší obed. Angela zdvihla obočie a ja som jej odpovedal prostým:
"Ja toho debila zabijem!" Presunul som sa do vedľajšej izby, do ktorej som bez zaklopania vtrhol. Oliver práve vyšiel zo sprchy a prekvapene na mňa pozeral.
"Už si tu?" Nereagoval som na jeho otázku a ukázal smerom vedľa.
"To si bol taký ožratý, že si ani netrafil do vlastnej izby? Ten bordel si upraceš. A nech to je čím skôr." Nahol sa spoza dverí a ako by si bol práve spomenul, čo spravil, prikývol.
"Ahoj Ang." Pozdravil ju a znova zaliezol dnu. Vzdychol som si a zamieril späť na prízemie. Angie ma nasledovala a ja som vedel, že ma čaká výsluch.
"Čo sa tu včera dialo?" Sadol som si do kresla a prešiel si rukou po holej hlave. Vlastne už sa mi pomaly začínali objavovať vlasy.
"Tu? Nič moc. Ale dole v meste sa toho stalo dosť." Z jej výrazu som nevedel vyčítať, či o tom chce vedieť viac, alebo nie. Zrejme ani ona sama to presne nevedela. Ale zvedavosť zvíťazila.
"A čo?" Uškrnul som sa a nedalo mi nerýpnuť si do nej.
"Prečo to chceš vedieť?"
"Tak povieš mi to?" Nenechala sa vyprovokovať a tak som to vzdal a proste to vyklopil.
"Lil sa zjavila v miestnom bare a podľa toho čo vravel Oliver, rozdávala na počkanie žiletky a zabila tak niekoľko ľudí." Ak by to bolo možné, jej oči by jej asi v tejto chvíli vypadli. Zdesene a vyjavene na mňa hľadela s otvorenými ústami a po chvíli prehovorila tak ticho, že som ju sotva počul.
"To nemyslíš vážne!" Uškrnul som sa a prešiel si do kuchyne po pivo.
"Kiežby. Ja som tie mŕtvoly síce nevidel, ale Oliver mi s istotou tvrdil, že tam boli. Asi použila nejaké z tých svojich kúziel. Už jej asi fakt hrabe. Chcú s Paimonom zabiť Lucifera a tak asi zháňa armádu." Keď som sa vrátil a sadol si oproti nej, zbadal som v jej očiach slzy. Neplakala, ale nemala od toho ďaleko.
