Bola to veľmi zvláštna situácia. Vlastne stála za prd. Môj brat sa skrúcal na zemi v bolestiach potom, čo som jeho milovanej odtrhol krídlo. Nič podivnejšie som v živote nerobil. Hoci....nie, naozaj. Nič podivnejšie, než bolo toto. Zbehlo sa to tak rýchlo...
Zvonku sa začali ozývať hlasy, zrejme sa k nám blížili tí bojovníci. Orrin na mňa vyplašene zazrel. Koľko času máme? Stihneme to vôbec? Kto sa k nám rúti? Paimonovi či Luciferovi zabijaci? Aj keby to boli tí od Paimona, nemáme šancu. Paimon bol mŕtvy a jeho armáda bitku vyhrať nemohla. Nie proti Luciferovi. Takže bolo nutné, aby sme veci urýchlili.
Nerozumel som tomu, čo môj brat robí. Na zápästí mal symbol a nožom si porezal ruku. Myslel som, že to patrí k rituálu, ktorým sme mali Lil oslobodiť. Nenapadlo ma, že ten blázon....
V momente, keď na mňa Oliver kývol, som chytil to čierne perie a v rovnakej chvíli spoločne s Orrinom trhol smerom dolu. Šlo to prekvapivo ľahko. Angela na mňa upierala neisté a bojazlivé oči, držala ju v náručí, pretože ona sotva dýchala. Keď sa jej krídlo oddelilo od chrbta, okamžite som ho pustil. Bolo to nepríjemné. Premkol ma pocit, že som jej práve spôsobil neprekonateľnú bolesť. Ale zlom nekrvácal, krídla sa utrhli tesne za miestom, kde vychádzali z jej tela. Zostali jej tam hroty tmavej farby. Vzdychla, no zdalo sa, že ju to nijak zvlášť neranilo. Práve naopak. Akoby to jej stav ešte zlepšilo. Symbol okolo nej prestal žiariť belasou hmlou a ona sa narovnala. Zdvihla hlavu z Angelinho ramena a jemne ju odsunula bokom, aby mohla podísť k Oliverovi.
Môj brat bol schúlený na kolenách, hlavu skláňal do rúk, na ktorých sa vynímala každá žila. Boli modré, až fialové a pravidelne vychádzali nad úroveň kože a zasa klesali do normálneho stavu. Vzdychal, kričal od bolesti, vlasy mal na krku celkom mokré od potu. Stáli sme tam ako sochy a prizerali sa tomu, čo sa s ním dialo. Čo sme mohli spraviť?
„Oliver?" Nijako nereagoval na moje oslovenie. Len tam pred nami trpel nevysloviteľné muky a nevnímal okolie. Akoby bol uzavretý vo vlastnom svete, vo svete toho utrpenia. Na okamih som od neho odtrhol oči a pozrel na Lil, ktorá sa k nemu pomaly blížila. Rany sa jej zaceľovali, hoci už nemala byť kráľovnou démonov, dokázala primäť svoje telo k uzdraveniu. Videl som na vlastné oči priamo pred sebou, že rany sa hoja, koža sa sťahovala k sebe, zastavovala tak krv až napokon zostala len tenká čiara, pripomínajúca nedávne zranenie. Opatrne sa postavila a kráčala k Oliverovi. Obišiel som stôl a chytil Angelu za ruku. Nespúšťal som oči z môjho brata. Nebolo mi jedno, čo sa s ním deje. Nechcel som, aby skončil takto. Nechcel som sa hore vrátiť bez neho. Bol moja jediná rodina, aj po tom všetkom.
Znova vykríkol, až mnou trhlo a Lil klesla k nemu.
"Čo sa to s ním deje? Čo znamená ten rituál obrátenia?" Vyštekol som na ňu, keď som si všimol knihu ležiacu pri mojom bratovi, otvorenú na stránke, ktorú som si nikdy predtým nevšimol. No hneď mi bolo jasné, že práve tento rituál som videl Olivera vykonať. Obrátila ku mne tvár s lesklými očami, pery sa jej triasli.
"Je to niečo... ako woodoo. Ten, komu je určený,... má za teba znášať bolesť v danej chvíli. Ale on ho vykonal..... za mňa. Použil ho opačne. Vlastne, je to kliatba ale on z nej urobil obetovanie. Obetoval sa pre mňa." Vysvetlila mi to všetko so zlomeným hlasom a smutným pohľadom. Takže tak to bolo. Môj brat práve prežíval muky, ktoré boli určené jej. Za odňatie krídel. Ten blázon ju musel fakt milovať.
Angie mi stisla ruku a súcitne na mňa pozrela. Nevedel som sa rozhodnúť, čo robiť. Mal som chuť objať ju, a zároveň bežať k bratovi a pomôcť mu. No vôbec som netušil, či sa mu dá pomôcť. Lil kľačala pri ňom, opatrne sa ho dotkla rukou a smutne hlesla:
