Vrátila som sa do svojej izby za hlasného hrmotu, o ktorom som dúfala, že ho nikto nezačul, hoci roztriasol všetky okolité steny. Prenos mi veľmi nevyšiel, ale pri tom zmätku a rýchlosti som nemala čas lepšie sa na to pripraviť. Dôležité bolo, že som bola späť. Aj keď neskoro, pretože si ma všimol. Nemala som tam chodiť. Ale nemohla som si pomôcť. Chcela som ho vidieť na vlastné oči. A teraz som si za to nadávala. Mala som to nechať tak, nemala som sa o neho vôbec zaujímať. Čo ma je po ňom? Nech si robí čo chce.
Ale Lilith, vieš, prečo si tam šla. Nedalo ti to pokoja. Tie Victorove reči, že bol v nemocnici ťa vystrašili. Bála si sa o neho.
Buď ticho! Kričala som v duchu sama na seba. Nezaujíma ma. Je to preč. Je pre mňa cudzí.
Zrejme nie až tak, keď ho sleduješ.
Bolo to prvý a posledný krát.
O tom pochybujem.
Chytila som sa za hlavu a utíšila oba hlasy v mojej hlave. Postavila som sa zo zeme, kde som pristála. Oprášila som si sukňu a hodila sa na veľkú posteľ. Prečo sa mi začali vracať tie spomienky na neho? Prečo sa mi jeho obraz objavoval v hlave a ja som cítila v lopatkách jemné brnenie? Toto všetko predsa zmizlo po tom, čo som získala späť krídla. Nemala som za ním Victora posielať. Bola to chyba. Obrovská chyba.
Zjavne je na tom dobre a nemám sa prečo strachovať. Moment! Ja som sa o neho predsa nestrachovala. Nie! Nie! Len som....ja len.... Do čerta!
Prudko som vstala a prešla som do vedľajšej miestnosti a sadla som si za stôl. Vzala som do ruky pero a pokračovala som v písaní presne tam, kde som skončila. Teda, chcela som. Ale moja ruka visela nad papierom bez pohnutia a myšlienky som si stále nevedela usporiadať. Prečítala som si posledné slová a urobila čiarku. Vetu som však nedokončila. Nešlo to.
V hlave sa mi zjavila tá scéna. Stála som v tejto izbe s fľaštičkou v ruke. Vypýtala som si ju od Orrina. Váhavo som si ju obzerala v rukách, urobila som niekoľko krokov sem a tam a napokon som zastala. Privrela som oči a sústredila sa. V mysli sa mi zjavili vrany lietajúce nad mojim domom. Jedna sa vzniesla do vzduchu a vletela do izby cez balkónové dvere. Bol tam. Stál v izbe a pozoroval tú zvláštnu vranu. Videla som ho jej očami, bol priamo predo mnou. To mi ale nestačilo. Chcela som si ho obzrieť sama. Rituál na ovládnutie vrán mal svoje čaro a vďaka nemu som ho mohla na chvíľu vidieť, ale pohľad bol rozmazaný a ja som bola príliš zvedavá, aby mi to stačilo. Nadýchla som sa a vypila som tekutinu na jeden dúšok. Telom sa mi rozľahol príjemný chlad a prach pod nohami sa zvíril. Zatvorila som oči a keď som ich o pár sekúnd otvorila, bola som na svojej záhrade.
Rozhliadla som sa okolo. Vrany sa mi vznášali nad hlavou v krásnej harmónii. Večerné nebo zdobili ich čierne krídla mávajúce v pravidelnom rytme. Bola som uchvátená, hoci šlo o takú obyčajnú vec, po dňoch strávených v tej tmavej izbe to bol čarovný zážitok. Chvíľu som ich sledovala a potom som uprela pohľad na môj dom. Balkón bol otvorený a mňa napadlo, že by som sa šla pozrieť hore. Niečo mi ale bránilo. Čo ak by ma videl? Nechcela som sa prezradiť. Preto som len postávala v tieni stromov a zdvihla som hlavu k oblohe. Pohrúžila som sa do zvuku vraních hlasov a zabudla, kde som. Trvalo to len chvíľu, kým som zbadala ten záblesk. Oliver stál vo dverách a v rukách držal niečo, čo spôsobilo tú žiaru. Zrejme fotoaparát. V lopatkách sa mi ozvalo hlasnejšie brnenie, keď moje oči spočinuli na ňom. Akoby mi mravce behali v kruhoch na miestach, kde ústili moje krídla. Venovala som mu posledný pohľad a zmizla odtiaľ.
Tresla som rukou o stôl, pero ma tlačilo do dlane. Pochybila som. Nemala som tam chodiť. Nemala som ho sledovať. Nemala som sa nechať uniesť tým divadlom na oblohe. Nemala som sa na neho pozrieť.
