Tretí deň. Už tri dni som prechádzal okolo toho starého domu a stále som neprišiel na spôsob, ako sa dostať dnu. Po večeroch som tiež nerobil nič normálne. Postával som v záhrade pri stromoch a čakal, či sa neobjaví Lil. Samozrejme, že neprišla. Pripadal som si ako totálny hlupák. A nie len sám pred sebou. Angela ma videla z okna, ako prekračujem na mieste alebo sa opieram o strom a rozhliadam sa okolo. A to všetko pre ňu. Stále som dúfal, že sa tu zjaví ako v ten večer. Victor mal zrejme pravdu, neriskovala by, že ju prichytia. Spravila to prvý a posledný krát. Ale ako sa vraví, ak nejde hora k Mohamedovi, ide Mohamed k hore. Takže, keď som tak stál pod stromom a pozoroval vrany lietajúce po nebi, myslel som na ňu. Na to, ako sa dostanem dolu a vpálim Paimonovi guľku do hlavy. A potom ju zbavím tých prekliatych krídel.
Smutný a zároveň stále plný nádeje som sa vždy vrátil do domu, aby som to na ďalší deň zopakoval. Už sa z toho pomaly stával môj denný rituál.
A tak som sa tu aj dnes prechádzal po chodníku až kým som dorazil na miesto. Vedel som, že pútam pozornosť. Podozrivé bolo už len to, že som sa tu motal bez zjavnej príčiny. Sledoval som síce pozorne okná a dvere, či na mňa náhodou nehľadia niečie zvedavé oči, ale nikoho som zbadal. Čo však neznamenalo, že keď nevidím ja ich, nevidia oni mňa. A tak, keď som sa v ten deň prešmykol popri plote a upieral oči do podkrovia, vôbec som si nevšimol, že na dome sa otvorili dvere a von vybehol muž v stredných rokoch volajúc na mňa.
"Hej! Hej, vy!" Spamätal som sa a v duchu sám seba karhal, že som sa nechal prichytiť. Muž podišiel až ku mne, takže už nemalo zmysel dať sa na útek. Znervóznel som, dlane sa mi spotili, čakal som na spŕšku výčitiek. Myslel som, že skúsim plán č. 2 - predstierať, že len idem okolo. Ale ten som zahodil do zabudnutia hneď po jeho ďalšej vete.
"Všimol som si vás tu už včera, aj deň predtým. Čo sa tu ponevierate?" Otvoril som ústa, no na jazyk sa mi nedostávala z hlavy nijaká rozumná odozva. Čo teraz? Pôsobil nahnevane a mal na to dôvod. Rýchlo, Oliver, mysli!
"Obzeráte situáciu? Čakáte, kedy nebudeme doma? Ste zlodej alebo čo?" Áno, bol som. To som mu samozrejme nepovedal, ale jeho nával otázok ma nepríjemne zaskočil. Napokon, keď som tak na neho hľadel, mi niečo napadlo. Zjavne je to otec nejakej priemernej rodiny, takže najvhodnejšie bude ísť na to úplne jednoducho. Takže som z myšlienok vytiahol obyčajné nevinné klamstvo. Previnilo som sa usmial a začal:
"Prepáčte, ak som vás vystrašil, iste pôsobím ako čudák. Áno, chodím okolo už pár dní. Viete, je mi to hlúpe, ale poviem vám o čo ide. Kamarátke umrela babička a dosť ju to vzalo. Dozvedel som sa, že kedysi bývala v tomto dome a tak som si myslel, či tu náhodou po nej nezostali nejaké veci. Viem, že by ich moja kamarátka iste rada mala. Len...bolo mi trápne len tak vám zazvoniť na zvonček. Naberal som odvahu. No aj tak by som sa vás na to zrejme nespýtal. Samozrejme chápem, ak ma pošlete preč. Je to predsa váš dom. Prepáčte, že som rušil." Otáčal som sa na odchod. Snáď to nechá tak a ja sa vyhnem problémom. Na moje prekvapenie ma zastavil a prehovoril ku mne miernejším tónom.
"Počkajte! Myslíte to vážne?" Prikývol som a on sa usmial.
"Nemusíte sa ospravedlňovať. Je pekné, čo ste chceli pre tú kamarátku spraviť. Ak chcete, prinesiem vám nejaké krabice z podkrovia, myslím, že ich tam nechal predošlý majiteľ. Ani neviem, čo v nich je. Počkajte tu, hneď som späť." Aby som si u neho poistil dobrý dojem, niekoľkokrát som mu poďakoval, hoci mi možno prinesie škatuľu starého haraburdia. Dvere domu nechal otvorené a tak som mohol dnu aspoň nazrieť. Veľa som toho však nevidel, len chodbu a kúsok z kuchyne a obývačky. Usmial som sa, keď cez chodbu bežalo malé dievčatko. Keď ma zbadala, zastavila a jej detský hlások sa rozniesol domom ako jemné volanie.
