Diares Of The Death

Five

Errare humanum est

Prechádzala som mestom so Samom a s mojou novou slúžkou Mary ktorá síce nebola Emily , ale aj tak bola fajn. Vybrala som si ju hlavne preto lebo mi ju odporúčali priateľky . A naozaj bola pracovitá , milá ,vyznala sa v bylinách a rada rozprávala strašidelné príbehy.
Prechádzala som sa s ňou a Samom pretože to bolo neslýchané aby sa dáma prechádzala mestom sama bez dievčenského doprovodu . Kráčali sme popri múre do starej časti mesta. V tom Sam zrazu zbadal asi niekoho koho dobre poznal , pretože ma chytil za ruku a viedol ma za vysokým chlapcom. V tom ma pustil a objal ho. "Thomas ! Si to ty? Tak predsalen si sa dobre rozhodol? A toto je Catherine moja priateľka " Páčilo sa mi keď ma Sam nazýval priateľkou.
Thomas sa uklonil , chytil moju ruku a venoval mi bozk. "Teší ma Catherine , ja som Thomas. A aby som nezabudol predsalen som zvážil čo si mi povedal a sťahujem sa aj so svojou sestrou Dhaliou. Fínsko je síce krásna zem sle Amerika má niečo do seba . "
Nato že sa práve prisťahoval angličtinu ovládal veľmi dobre.
"A kde máš sestru Thomas? Vari len nešla zbierať železník?"
Uchechtol sa, ale moja tvár bola kamenná. "Samozrejme že nie. Ako ju poznáš , určite študuje knihy. Na tie útoky neverí. Veď vieš "
"Áno viem.. Thomas ospravedlň nás ale chcel som Catherine niečo ukázať . Rád som ťa videl. "
"Aj ja teba Sam. Tešilo ma Catherine "
Usmiala som sa ale hlavu som mala plnú otázok. Železník? Vari obyvatelia zistili že sú za tým upíri?
"Si nejaká zamyslená , stalo sa niečo? "
"Nie , som vporiadku . No tak prezraď kam ma to vedieš? Vari len nie do temných kútov lesa. "
"Vydrž je to prekvapenie." Usmial sa a ďalej ma viedol po námestí. Vošli sme do malého obchodíku na úplnom kraji mesta o ktorom , hoci tu žijem 18 rokov , som doteraz nevedela. Prechádzala som prstami po kožených obaloch kníh a hoci v škole som patrila k ľuďom čo vedeli latinsky obzvlášť dobre slová na knihách boli pre mňa ťažké. Sam zmizol niekde v zadu a ja som sa ďalej snažila lúštiť nápisy kníh. Zrazu sa vrátil a ukázal mi malú krabičku v ktorej bol ženský prsteň. "Viem že ten náhrdelník nenosíš úplne dobrovoľne. Aby ťa ľudia neupodozrievali chcem ti darovať prsteň. Aby si ich mohla meniť. " Usmial sa na mňa a ja som ho od radosti objala. Keď som si uvedomila aké nevhodné to asi bolo ,poďakovala som ale stále som mala úsmev na perách. Otvoril jednu knihu a čítal nápis Errare Humanum Est .
To sedí. Ale my sme predsa už neboli ľudia . Znamená to snáď že upíri nerobia chyby? Určite nie.
Alebo v preklade mýliť sa je ľudské.
Prekvapilo ma ako dobre a rýchlo vedel čítať a prekladať. Tak som to zmenila na ERRARE ESTE LAMIA. Vari Sebastián neurobil chybu že ma premenil? Pozerala som sa na prsteň ktorý mi medzičasom Sam nastrčil na prsteník. Modrý. "Čo je to za kameň?" Vytrhla som ho z knihy. "Modrý lazurit. Vďaka nemu môžeš chodiť po slnku. " Sam si asi všimol že som sa uzavrela do bubliny plnej myšlienok lebo povedal: "Vlastne som ťa sem doviedol z celkom iného dôvodu, poď :) " Usmial sa a ťahal ma za ruku po malých schodoch. Prehrabával sa medzi starými vecami až narazil na veľký obraz. Na obraze bol namaľovaný on , tmavovlasá žena hádam že jeho matka , starší pán pravdepodobne otec , a ešte jeden chlapec s tmavými vlasmi . " To je tvoja rodina ? " spýtala som sa užasnuto pretože na spodku obrazu bolo písané 1637 . "Áno , ja a moja rodina , patrilo nám celé mesto. S bratom som sa musel odsťahovať aby neprišli na odpoveď otázky prečo nestarmeme. " Nevedela som a ani mi nikdy nepovedal že by mal brata . Znovu som si obzrela prsteň s modrým kameňom. Otočila som sa a zadívala sa mu do očí a po dlhých týždňoch som opäť začala cítiť. Nevedela som čo . Ale v jeho očiach som sa topila viac ako vo vlnách rozbúreného mora.