Death is not the end,
Death can never be the end.
Death is a road ,
Live is a traveller
The soul is the guide .
- Sri Chinmoy.
Smrť nikdy nemôže byť koniec. Aj v mojom prípade smrť nebol koniec. Bola to len akási zastávka , ktorá ma posunula ďalej než som si kedy mohla myslieť . Tento svet mi nikdy nebol známi,nemyslela som si že tie rozprávky pre deti ktorými nás strašili ako malých môžu byť pravdivé. Sú. Sú pravdivé . Ten moment keď som sa zobudila v lese polomŕtva , polobdelá si navždy zapamätám. Ale keď som sa zobudila premenená . Počula som všetko , dýchanie zvierat, klokotanie krvi,
bitie ich sŕdc a aj hlasy ktoré ku mné doľahli z mesta . Všade som cítila omamnú vôňu krvi a sladkastú vôňu železníka. Aaaaaa . Ta vôna ma privádzala k šialenstvu. Počase som sa s väčným smädom naučila žiť. Bolo to ťažké ale predsalen to šlo. Paradox bolo že čím viac som sa snažila odchádzať ich, tým viac ma to priťahovalo.
■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■■
Dnes bol jeden z krásnych,slnečných dní , štebot vtákov a vôňa kvetov ma obklopovala všade kam som sa pohla.
Cítili som sa ľahká , taká ľahká ako pierko ako keby som mohla odletieť niekam , kde nikto nezabíja. V meste bol nový vrah ktorý trhá telo na kusy. Vraždí ale len raz do mesiaca a svoje obete nechá pohodené a roztrhané.
Obávali sme sa ho ešte viac než stálich útokov upírov , pretože ľudia do všetkého čo pili, jedli a dokonca aj do šatov pridávali vrecúška so železníkom aby boli chránení. Preto som dočasne musela chodiť loviť do lesa čo nebolo vždy také dobré , lebo na horkastú chuť lane alebo líšky ste si museli zvyknúť.
Obliekla som si šaty , prečesala si vlasy a vzopla ich do drdola . Kráčala som von zo svojej izby. V momente som bola pri dverách , otvorila ich nehovoriac čo si pomyslí služobníctvo som rezkým krokom kráčala do lesa k jazierku. Jazero bolo ako dokonalé kryštálové zrkadlo ktoré vás zobrazovalo so všetkými splnenými túžbami. Vstala som tak skoro že z oblohy nestihol zliezť mesiac . Ľahla som si do trávy , a pozerala na modrú oblohu,premýšľajúc ako šikovne som sa vyhla smrti. Vtom som si spomenula že svoju mamu nikdy neuvidím ( vtedy som skutočne začala neznášať smrť ) pozerala somxsa na všetku tú nádheru , dúfajúc že aj ja raz spatrím svetlo sveta tak ako mnohí predomnou, hoci som vedela že to už nebude možné. Nádej umiera posledná. Vstala som a prechádzala som sa vôkol jazera , ktoré svojou čistotou pripomínalo viac šperk,než len vodu . Chodievala som sa sem s otcom kúpať keď som bola malá . Dnes bol zvláštny deň . Chcelo sa mi lietať ale niečo ma zvieralo v hrsti. A nikdy ma nechcelo pustiť , akoby moje nohy boli z olova pretože aj boli. Pocit že nikdy nemôžem robiť nič. Ale čo smrť je už raz taká.
Dnes bola krátka kapitola z dôvodou vyčerpania mojich mozgových buniek😝 ale aj tak dúfam že sa vám páčilo😊 ak hej nezabudnite na ☆ a koment poprípade ak sa vám páči príbeh pridajte si ho
Xoxo
Catherin☺♡
