Ležala som vedľa bezvládneho tela Emily .Ranné slnko ma pichalo a ohlasovalo ďaľší deň. Teraz už bez Emily . Nevedela som prečo ale zabila som ju . Plakala som a chcela som vrátiť čas ( to bol prvý krat mojím nepriateľom ) Vzala som Emiline telo a celá zakrvavená som ju niesla až do nášho domu , no vzápätí som si uvedomila že by to bolo moc nápadné a preto som ju zanechala na okraji lesa a za pár hodín nahlásila strážnikovy že moja slúžka sa nevrátila z lesa kde bola zbierať byliny. A tak vypukol v meste chýr o beští ktorá zabila Emily. Pretože z nej vysalo len krv a pohodilo ju na kraj lesa. Chodila som jej na hrob každý deň a nosila jej kvety. Hoci to bolo zvláštne. Priniesla som skazu žene ktorá bola mojou dlhoročnou priateľkou .
___________________________________
O 3 mesiace neskôr.
Prišiel mi list od Sebastiánovho sluhu. Sebastián je mŕtvy , zabili ho na výprave lovci upírov. A vtedy sa to stalo ...
Moje útoky neprestávali , moje city sa uzamkli a moje srdce už nebylo a ani necítilo strach, lásku, hnev , smútok,šťastie. Nič . Bola som prázdna a dutá ako bambus. Ktokoľvek niečo poznamenal o útoku nedožil sa ďalšieho dňa. Zabíjala som hlavne mužov. Vodila som ich do domu , zvádzala ich . Zabíjala. To všetko ja. Ale pritom nikto nemohol hádzať obvinenia na krásnu , bohatú Catherine Donovanovú. Lebo ona bola anjel bez krídel . Ja som bola anjel bez krídel. Jedného dňa keď som zašla za Matildou Paddingtonovou a jej dcérou Hannah ktoré vlastnili jediný obchod s liekmi široko ďaleko som zazrela jeho. Stál opretý o strom , v čiernom obleku a vedľa neho mal šľachteného žrebca . Pozrel sa na mňa . A vtedy som pocítila niečo čo ma nútilo ho dostať. Mala som chuť mu vysať z tela všetku krv . Kráčala som k nemu keď v tom zmizol v lese. Otočila som sa a pobehla som pretože som ho počula . Kôn bol uviazaný , ale jeho som neviela. Kráčala som a cítila na sebe jeho pohľad. Vtom sa zjavil ako kráča usmial sa na mňa a pobehol. Prebehla som k nemu ale v tom zmizol . Otočila som sa a tam stál on. "Svoje obete by si si mala lepšie vyberať. "
"Kto si? " premeriaval si ma pohľadom až v tom sa mi pozrel do očí a povedal : "Viem o mieste kde si lepšie vyberieš "
Sebaisto ma ťahal za ruku kamsi do lesa hoci som asi tušila že ma ťahá do miestnej krčmy.
"Nie nie. Ja mám lepší nápad " uškrnula som sa a viedla ho k môjmu domu. Cesta sa mi zdala kratšia než obvykle a prechádzali sme cez malé stromčekové bludisko ktoré však nesiahalo ani po kolená. Otvorila som dvere a v tom chlapec alebo skôr muž ktorý sa mi predstavil ako Sam zhorozene poobzeral vôkol seba , kde ležali telá mŕtvych ľudí . "Ty to teda vieš roztočiť" zaškeril sa hoci som vedela že to myslí ironicky. Prešla som k lemovanému zrkadlu a on ma nasledoval. Obzerala som si svoje krásne šaty z mušelínu a hodvábu a môj úzky driek na ktorom bola jemná bledomodrá stužka. Zadívala som sa však na svoju tmavomodrú kameu ktorá bola šperkom môjho štíhleho krku a zložila som ju. Nebudem nosiť šperky od niekoho kto ma predsa zabil. Sam zbadal čo robím , uškrnul sa a poznamenal: "To by som vám neradil slečna" Otočila som sa a sebaisto som siahla na kľučku a spýtala sa viac detektívnym tónom než som chcela : " A prečo nie ? "
Potlačila som kľučku nadol a by som otvorila dvere. V zápätí na mňa prenikli lúče slnka , ktoré moju krásnu snehobielu pokožku spálili až tak že začala horieť. A tak som len stála v dverách ako obarená ( čo som v skutočnosti aj bola , keby ma Sam neodstrčil nabok a rázne nezabuchol dvere. " Nerozumiem... akoto že ty môžeš chodiť po slnku a ja nie??? " zahlásila som zatiaľ čo mi pomáhal vstať. " Tvoja kamea je možno dôležitejšia než si si myslela. A radím ti nedávaj si ju viac dolu. " pomohol mi na nohy odhrnul mi moje tmavé kučery nabok a pripol mi ju nakrk. Takže preto mi ten šperk daroval . Sebastián vedel že odcestuje ! A preto si to naplánoval a aby to nebolo divné dal mi ho pár mesiacov pred odchodom. "Mal by som ťa trochu vychovať , predsalen sa nepatrí aby nežná dievčina ako ty zabíjala bez kúska citu. Musíš násť svoje ľudské ja. "
" Moje ľudské ja zaniklo keď som stratila Sebastiána...." zašepkala som takmer nečuteľne. "Dobre , tak poď Catherine , býval som v tomto meste skorej než si sa ty narodila a tak ho poznám lepšie ako si myslíš."
Vybehol z domu a ja som ho nasledovala. Ako keby moje končatiny prestali zväzovať tisíce ton železa . Akoby moja pravá podstata bolá práve táto. A s ním.Utekal pomedzi stromy , keď v tom zmizol. "Hľadáš niekoho? "Zaškeril sa na mňa z konára najbližšieho stromu . "Ako si to urobil? " prekvapene som sa pozerala na miesto kde predchvíľkou stal Sam. Zrazu mi niekto zakryl oči. "To predsa zvládneš aj ty " a v hlase bol počuť nebadateľný úškr. A skutočne. Bola som rýchlejšia než hociktoré zviera. Behala som po lúkach a za mnou sa nekontrolovateľnou rýchlosťou hnal Sam. Vyšli sme až nad priepasť ktorá obklopovala naše mesto . A práve na tom mieste , s ním som si začala uvedomovať že nekonečná smrť nie je možno taká zlá.
