Alebo ako prekabátiť vlka
Dnes bol deň keď mala nad Dahliou sklapnúť pasca. Aj keď tu bol háčik. Moja dohoda s ňou ma ťažila na hrudi ako olovo a ja som ten nápor emócií niesla veľmi ťažko. Tvárila som sa že mi nič nie je , samozrejme že bolo ! Mala som jej odovzdať niečo s čím som nevedela aké mala zámery. Pasca sklapnúť mala ale nemohla. Ako to len spravím? Dahlia ma prezradí ak jej nič nedám. Možno by som jej mohla dať falošný kameň. Viac mi ale vadilo že jej ho budem musieť odovzdať v maminej šperkovnici. Alebo ? Ani ma nehne. Vydieranie jej nebudem ani trochu prikrášľovať.
¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤
Nastala osudná hodina. Sam , Jacob a Aaron sa práve plížili k domu Dahlie a Johna . Ja som čakala v jaskyni a obzerala si prikované reťaze. Asi za 15 minút som začula strašný rev. Nemohli se si to predsa načasovať lepšie nie? Spln. Aaron zvieral za krk Dahliu a bola spútaná tak kvalitne , že ani regrúti vojenského odboja by to nezvládli lepšie. Dahlia sa mykala ale keď som jej ustúpila na bok šibalsky na mňa mrkla. Aaron mal prichystané reťaze a scvakol jej do nich ruky. Chvíľu sa vspierala ale aj tak to bola len hra. " Ja ju .. postrážim " povedala som trochu so smútkom v hlase. " Si si istá Catherine ? " rečnícky sa opýtal Jacob a ja som zlostne dupla nohou.
" Samozrejme že áno! Nie som malá " hoci toto znelo ako keby to z úst vypustilo 5 ročné dieťa. " Výborne Catherine. Thomas nebol v dome , preto naň počkáme. " odpovedal trochu zamyslene Sam. Ten mi veril. Hoci teraz sa jeho dôvera mala zmeniť v minulosť. Keď odišli škaredo som fľochla na Dahliu. " Máš ten kameň ? " zaškerila sa Dahlia. " Najprv mi povedz na čo ti to bude. " trochu sa so psíkom pohrám prv než ho pustím. " To nie je tvoja vec. Nestrkaj nos tam kam nepatrí. To si sa mohla naučiť " posmešne odvrkla. Aaach aká je len drzá. Prečo ju vlastne nezabijem? Blik blik. Tak ja tu strácam čas a zatiaľ som ju mohla zabiť. Aaaaaaha. Už viem. Jej pohryznutie ma zabije. Sprostý čokel. " Tak máš ten kameň alebo nie ?! " zaúpela a ja som čakala len nato. " No samozrejme že ho mám. Ty vypadneš z mesta a nevrátiš sa . Rozumela si???!! A ďalšia vec . Necháš ma na pokoji a nikomu ani muk ! " rozkázala som si a v ruke som zvierala kľúč. Ale moje ruky akoby z kamenia . Nechcela som ale musela. Odomkla som zámku. Jednu , druhú ... až napokon všetky 4. Za toto sa budem nenávidieť zvyšok života. Podala som jej kameň. Jej oči sa zaligotali a venovala mi úsmev. Vlepila by som jej facku.
" Nachystala som ti aj koč " nech jej posledná jazda z mesta je štýlová no nie ?
" Výborne. A my dve sa môžeme rozlúčiť. Cekla nastúpila do koča a viac jej nebolo.
Cítila som sa hrozne... ale už som nič nemohla robiť. Pre ich bezpečnosť a pre bezpečnosť našich tajomstiev .
