Deň po Jarnom plese som zamyslene sedela na verande , v mojom obľúbenom hojdacom kresle , spokojne som pila čaj a vnímala vôňu kvetov. Jemné krémové šaty z mušelínu mi priliehali na telo a ja som sa cítila.... ako ja?
Shakespeare ma už dávno omrzel a nedávala som význam všetkým tým knihám . Nostalgia. Prečo? Staré spomienky na ocka ako sme tu sedávali , žartovali alebo ako ma učil jazdiť na Nele , na mojom najobľúbenejšom koni. Nela . Nostalgická spomienka . Pôvodne ho kúpil mame ale keď umrela, tak ho dal mne. Ozaj Nela ... dlho som si na nej nezajazdila. Vstala som , odtiala som prostý kávový stolík a smelým krokom som sa hnala ku stajniam. Tu mi do nosa udrel nepríjemný zápach krvi , a mŕtvol. Utekala som do stajne a moja Nela ležala roztrhaná v kaluži krvi . Začala som kričať a plakať pretože som nevedela čo mám robiť. Jediná živá spomienka na mamu bola preč . Nazlostila som sa až tak ,že som nespoznávala seba samú. Toho vraha nájdem a vlastnoručne mu vytrhnem srdce z hrude , tak že mi ešte teplé bude biť v mojej malej , krehkej ruke.
Kým sluhovia odpratávali Nelu , šerif vypočúval ostatných či nevedia čo sa stalo. To znamená že v meste už dávno nie sme sami.
《》《》《》《》《》《》《》《》《》
O pár hodín dorazili bratia Dawtonovci pretože sa dozvedeli čo sa stalo. Utešovali ma že je to len kôň. Asi nechápali čo ten "kôň" pre mňa znamenal . Nemala som chuť ich vidieť . Vtom som si spomenula nato čo mi rozprávala Dahlia. Utekala som do jednej z izieb ktorá bola priam taká veľká ako mestská knižnica. Vystúpila som po rebríku aby som sa dostala na malé poschodie a hľadala som tú knihu , ktorú som si čítavala ako malá s kamarátkami pred spaním. Rady sme sa báli. Ale čo už boli sme deti . Bratia pribehli a nechápavo na mňa pozerali ako sa mordujem s rebríkom. Asi to doplo aj im keď začali hľadať spolu so mňou . Zrazu sa ozval Sam : " Ak je to to čo hľadáme tak som to našiel " usmial sa a ja som kašľala na rebrík. Preskočila som zábradlie akoby artistka a vyslúžila som si potlesk. 5 metrová výška nie je málo.
Otvorili sme knihu a ja som nalistovala stranu , kde sa nachádzali príšery.
Sam iba zmraštil tvár keď v tom mi to cinklo.
Vlkodlaci
- lovia raz do mesiaca
- svoje obede trhajú na kúsočky
- tvária sa nenápadne ako ľudia , nemusíte si ich ani všimnúť
-znaky : väčšinou tmavé vlasy , pretože pochádzajú z tikúnskych kmeňov v Brazílii.
-nadprirodzená sila a rýchlosť.
Zhrozene som sa odtiahla od knihy a vedela som kto je vrah . Ale kým vznesiem obvinenie , musím mať dôkaz. Chápete . Zbytočne rozniesť po meste paniku. Už len nastražiť pascu aaa bude to. Zdá sa že smrť opäť najde útočisko.
Dnes bola krátka kapitola prepáčte😕 ale tak ak sa vám páčila
☆ poteší nezabudnite na follow .. ak máte nejaké otázky okolo príbehu kľudne sa pýtajte☺ paaa Catherine ♡
