Prinášam dar ktorý je pre niekoho umučenie pre niekoho najvyššia forma milosti. Žijem dlho . Vlastne nežijem, prežívam. Keď 300 rokov čakáte na spásu , zbierate ľudské duše a pijete krv pomyslíte si že vám nič nechýba . Máte večnú krásu, moc podmaniť si iných a šancu brodiť sa históriou ako nič . Ale časom , keď už budete unavení pretože už viac nemôžete krotiť vaše city a výčitky vám zaplavia dušu ako príliv pláž , nič vám nebude jedno a budete prosiť len o jediné aby vaše srdce prestalo biť. Za 300 rokov som nič iné nerobila len utekala z mesta do mesta , zbierala duše a skrývala sa pred nepriateľmi.
Časom zmizli aj tý najukrutnejší lebo sa len premenili v prach . V nič. Ale jeden ma nikdy nikdy nikdy neprestane prenasledovať. Čas. Poviem vám ako sa to začalo . V 1716 som ja Catherine Donoven mala 18 . Pochádzala som z bohatej rodiny a nič mi nechýbalo. Bola som krásna , bohatá a chlapci mali o mňa záujem. Ale akoby mi chýbal kus zo mňa pretože som necítila smútok pri tragédiach a nevnímala okolité situácie. Nezaujímalo ma kto umrel pretože sama som dobre tomu pojmu nerozumela. 17.9. 1716 som stretla chlapca ktorý zmenil môj život. Sebastián bol mládenec ktorého oči sa do vás zarývali a spaľovali a v ktorých neustale horela túžba zahasiť smäd .
Milovala som jeho oči. Napĺňali ma istotou a láskou ale čosi v nich bolo čo ma zároveň odradzovalo a vyvolávalo vo mne strach.
Môj brat Elijah bol od založnia mesta na vojne a zriedkavo sa ukázal doma.
"Slečna Catherine , prosím prepáčte že vas ruším ale čaká na vás mládenec menom Sebastián. Vraj je to neodkladné".
"Vporiadku nech ma počká , Emily kým sa vrátim poupratuj dom"
"Samozrejme" Hlesla Emily a ja som bola rada že mam slúžku ako je ona , aj keď ja som ju nazývala priateľkou hoci to bolo vzhľadom k môjmu stavu neprípustné. Ale tak čo človek nevidí to neexistuje nie ?
Vyšla som na starodávnu verandu a môžem vám zodpovedne povedať že môj dom kde predtým stál ale teraz na jeho mieste je len les bol krajší ako prezidentský . Sebastián bol chlapec a muž ktorý si mohol podmaniť srdcia stoviek ba až tisícok žien. Ale on si vybral mňa (vtedy som ešte netušila aký hajzel s prepáčením to je ) .
No nič bola som zamilovaná a tak sa všetky nedostatky , hoci som pochybovala že ich mal stali neviditeľné. Až teraz som pochopila prečo sa hovorí že láska je slepá.
"TEŠÍ MA SLEČNA DONOVANOVÁ"
"Prosím volajte ma Catherine" usmiala som sa ako to len šlo .
"Hádam ste počuli že som precestoval lôli vám nejednu zem a preplával nejedno búrlivé more. Pretože som o vás veľa počul . Viac než dosť aby som sa do vás stihol zamilovať .
" Ako ma môžete milovať keď ma nespoznáte Sebastián? Vari láska sú len písmená a bezvýznamné slovo? Nie pretože láska tvorí celú históriu. "
Odvrkla som ale stále som pôsobila radostným dojmom. Alebo aspoň som sa snažila. Vtom ma Sebastián vzal za ruku a pozrel na mňa pohľadom ani keby sa spytoval smiem? Ja som mu to samozrejme dovolila hoci to bolo trúfale lebo sme sa nezhovárali ani 5 minút a už sme sa dotýkali( na tú dobu to bolo riadne trúfalé ba až barbarské ) Prechádzali sme sa po parku v ktorom rozvoniavali kvety a jarný vetrík rozvoniaval ich vôňu všade po svete. Jeden z kvetov odtrhol Sebastián a dal mi ho do mojích tmavých vĺn . Prišli sme k jazeru a vtedy Seb začal :
"Prišiel som Katarína, pretože mi o vás rozprávali : vraj kto vás uvidí , nikdy nebude chcieť inú ženu. Pochyboval som a vyrazil som na strastiplnú cestu až som sa dostak k vám , aby som sa presvedčil že je to tak . A naozaj. Vašej kráse sa nevyrovná tisíce diamantov" zamyslená som stála a počúvala som . Zvláštne tak dlho ma nikto nenazval Katarínou . To meno sa mi páčilo. On sa mi páčil.
Koniec 2 časti dúfam že sa vám to páčilo a ak ano zanechajte prosím vote a ak by ste mali nejaké poznámky ohľadom príbehu koment :) ďakujeeem💕 xoxo Catherine
