Nechcem to [DOKONČENÉ]

14. Časť

Keď som sa konečne postavila na pevnú zem, opäť som sa zošuchla. Spadla som. Dvakrát. Nedokázala som stať na nohách. Opierala som sa o Willa zatiaľ čo som blabotala že musím ísť za Lucasom.
"Čo robíš?" Will ma dvihol na ruky a niesol ma. Neviem ako dlho som ležala v jeho náručí a či už bol unavený, ale bolo mi to jedno. Chcela som byť okamžite v Lucasovej izbe.
"Ty krava jedna! Odporná, hnusná krava.." jačala som po sebe ako zmyslov zbavená. Po chvíli sa krik zmenil na vzlik a ja som už nevládala mať otvorené oči. Viečka mi odpadávali dole. Zas a znova.
"Mette, nenadávaj si. Je to iba ďaľšia fráza marihuany. Nič zlé si neurobila," snažil sa ma ukľudniť.
"Nič zlé som neurobila?" začala som sa metať v jeho náruči až sa mi konečne podarilo vyklznuť z jeho tisku. "William! Celé toto je zle! Ty si zlý! Ako si ma vôbec mohol priviesť do takejto sračky?"
"Nebliač po mne!" zapchal mi ústa rukou. Bolelo to. Cítila som jeho nechty zarývajúce sa do mojej pokožky. "Nevedel som že nie si na takéto veci. Keby som vedel, že sa budeš správať ako piča, tak ti tu marihuanu neponúknem." Jeho ruka sa uvoľnila
"Si vulgárny a hnusný!" pozerala som sa na neho vyčítavo, hoci pochybujem že môj pohľad videl. Vybrala som sa rýchlejším krokom dúfajúc, že nájdem cestu domov.
Rozdvojka, skvelé. Doprava alebo doľava?
"Do ľava," povedal Will akoby mi čítal myšlienky.
Svetlo. Konečne vidím lampu. Spoznávam to tu. V pravo Obdĺžnik, vľavo schody.
"Kam vlastne ideš?" spýtal sa Will.
"Nechaj ma tak, okay? Už aj tak silno pochybujem, že to napravím. Ahoj," rozutekala som sa. Pripomenulo mi to, ako som sa mu pred nedávnom bola ospravedlniť. Stála som pred Lucasovim domom. Pozrela som sa na mobil ktorý ožiaroval moju tvár a pár sekúnd mi trvalo kým som dokázala zaostriť na svietiaci displey. 23:23. Niekto na mna myslí.
"Hah, či aj v dobrom," povedala som si premýšľajúc nahlas.
Dlhšie som váhala či stlačiť zvonček, až som to nakoniec urobila.
"Raz, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem..." Keď som išla vysloviť ôsme číslo, dvere sa otvorili. Stál v nich Lucas. Mal na sebe iba tepláky. Ľavú ruku mal zastrčenú vo vrecku a vyzeral celkom unaveno. Mlčal.
"Luky, ja...." Nevedela som ako to povedať. Čau , je mi ľúto že meškám, ale neznámi chalan ma zavolal von s tak som sa išla zabaviť. Tráva a tak...
" Mrzí ma to," vážne?! Ti šibe, Mette? Iba na toto som sa zmohla.
"Neviem či sa mám smiať alebo plakať," povedal bezducho.
"Nechcem aby.."
"Nič nehovor, radšej sa budem smiať," prerušil ma.
"Nie ty počúvaj ma! Neprerušuj ma! Už ma štve aký si pokrytec á.." Začal sa usmievať. Nebol to ten krásny, milý úsmev. Teraz mal na tvári škodoradosť a sarkazmus.
"Na čo som sa sem trepala?! Mala som aradšej ostať tam a riadne si užiť tu trávu!!" Mala som také obrovské nervy
a vlastne už ani neviem prečo.
Jeho výraz na tvár zvážnel.
"Ty si fajčila trávu? Robíš si srandu? Povedz to,"
"Hej. Fajčila som marihuanu! A bolo to určite lepšie ako sa tu teraz s tebou rozprávať," prečo som to povedala? Chcem to zobrať späť.
"Choď domov Mette"
"Ty ma vyháňaš? Nikam nejdem! Idem ťa doučovať,"
"Odíď, prosím ," povedal a zatvoril dvere.