Nechcem to [DOKONČENÉ]

25. Časť

Rukou som si prehrabla vlasy a vošla do budovi. Kráčala som rovnou chodbou a potom som zabočila doprava.
"Čaute," povedala som tihšie a nasilu som natiahla oba kútiku úst do hora.
"Ahoooj," vykríkla Angeline, vyskočila zo sediacej polohy a oblapila ma do svojho naručia.
Podhľad mi zablúdil na Williama. Nevracali sme sa k tomu čo sa stalo. Brali sme to tak, že sme obaja boli pod vplivom drogy a proste sme robili to, čo sme robiť nechceli.
Usmial sa na mňa a potiahol si z cigarety. Vdýchol nikotín do pľúc a vyfúkol naspäť. Prebíjal ma pohľadom. Čo raz viac a viac, ako keď zatĺkavate klinec do dosky. Ani som si nestihla všimnúť že ma Angelina už neobijma.
Stála som tam ako múrovaný stĺp a keď mi toto trápne ticho pripadalo už naozaj trápne, prehovorila som.
"Ja, mala som menší problém," určite im nejdem hovoriť to, že rodičia to zistili, že to zistili od doktora v nemocnici a už vôbec im nejdem hovoriť prečo som v nemocnici bola.
"Preto som včera neprišla," pozerali sa na mňa a čakali na vysvetlenie.
"Rodičia boli doma, obaja mali voľno," zaklamala som.

Dnes to išlo opäť tak, ako naposledy. Pichli sme si to. Stále to bolelo. Prstami som si jemne prešla po dierke ktorú zanechala ihla od minula. Budem mať dopichané ruky ako niektorí tí narkomani? Nechcem to.

Vždy ma to tu bavilo. Je tu sranda, veľa sa spolu nasmejeme. Neviem čo su za blámy že po čase prestane droga reagovať tak ako na začiatku, ale ja som na tom niečo okolo dvoch mesiacoch a je to stále lepšie a lepšie.

Dnes tu ostanem asi najdlhšie ja. Nechcem ísť domov. Mama príde o siedmej ráno. Otec už možno aj zistil že nie som doma. Takže keby som teraz prišla, pravdepodobne mi rozbije hubu a dostanem zaracha skutočne navždy.
Ale teraz nad tým nejdem rozmýšľať.
Netrápi ma vôbec nič. Cítim sa tak skvele! Energia mi prúdi po celom tele a keďže nemôžem riskovať že dá mi nakopí a potom vybuchnem, mali by sme niečo podniknúť.
"Ľudia.. Pôjdem ja už domov," začal Tomáš. Nie že by som sa s Willom bála ostať sama, ale prebehol mi cez rozum ten incident z minula.
"Už? No tak, Tomi," chytila som ho okolo krku a snažila sa ho zastaviť vlastním telom.
"Hej, už skutočne idem, čaute" dal moje ruky preč a odišiel.
.."Hm, už sme tu iba mi dvaja," stála som pri dverách a pozrela sa na Willa s rukami v bok.
"Vidím maličká," bolo zlaté že ma takto volal. Bol odo mňa skutočne vysoký a tak mužný.
"Čo keby sme išli niečo podniknúť?" Nechcela som sa iba nudiť v tej prefajčenek miestnosti. Will sa ľahko postavil a podišiel ku mne. Bol tak blízko že mi to až nebolo príjemne.
"Čo také?" Cítila som jeho dych na mojich perách s pri tom sa stále pozeral na mňa.
"Poďme sa prejsť," vykročila som jednak preto že som sa skutočne išla prejsť a jednak preto, že mi jeho blízkosť nebola ukľudňujúca.
"Hej, hej,hej ," chytil ma za ruku a pritisol si ma k sebe. Ruky mu pristáli na mojom zadku, "Poďme robiť niečo iné," zastavil sa mi dych. Díval sa na mňa tými jeho zelenými očami. Vyžarovala s nich vášeň a zlo. Nepôsobil ako dôveryhodný človek.
"Máš to!" Vrazila som mu do ramena a rozutekala sa von z budovi. Smiala som sa ako blázon a Will so mnou.