Nechcem to [DOKONČENÉ]

11. časť

Opäť to mizerné prebudenie. Bolesť hlavy, sucho v ústach, po opici. Nejak som si už zvykla, hoci to je stále nepríjemné.
Jess hovorí, že to začínam preháňať. Pijem pravidelne každý piatok a ak sa vydarí tak aj v sobotu. Možno že som to niekedy brala ako niečo nesprávne, ale teraz, keď už viem čo to je, nemyslím si, že ja na tom niečo zlé . Či?
Lucasa chodím doučovať. Od toho incidentu kedy som na neho zabudla ubehol mesiac:
Teda, jedenkrát som ešte zabudla. Ale, prišla som. Aj keď o hodinu neskôr, ale prišla. 
Alkohol bola moja rutina. Niečo ako kreslenie. Každý týždeň som musela niečo nakresliť. S alkoholom v krvi som bola odviazanejšia a voľnejšia. Dokonca som mala aj viac priateľov. Síce sa stále hambím, ale keď mi to stúpne do hlavy, viem sa porozprávať s naprosto cudzími ľudmi. 

7:32
Mala by som už ísť, aby som nemeškala do školy.
Ešte raz som si prepláchla ústa ústnou vodou, obliekla si kabát a išla.
Začínala som si uvedomovať, že sa bavím čím viac, tým ďalej s ľuďmi, s ktorými by som kontakt mala maximálne obmedziť na minimum. 

"Čauko, kočka moja," pozdravila ma Lina a vtisla bozk na líce, "paříme dnes?" Linina obľúbená otázka.
"Jasné môžme, ako inak,"  radostne som odvetila.
" Dobréé, tak o deviatej."
Chodili sme pravidelne do Obdĺžnika alebo iných barov či klubov. Kaviarne sme vynechávali.
Hoci sa u Sarah opiť dalo, ale tak.... 

....
"Novotná, k tabuli," vyvolal má profesor na hodine geografii.
Do kelu... Zrazu mi vyschlo v hrdle, potrebovala som sa napiť.
"Ospravedlňte ma , ale na túto hodinu som sa nepripravila," nezostalo mi nič iné ako povedať pravdu.
Nerada som klamala. Všetko sa potom iba komplikovalo a z klamstva vznikali ďalšie a ďalšie klamstvá.
"To si zo mňa hádam strieľate!  Novotná máte tu už jednu štvortku. To vám tam mam napísať teraz päťku?"
"Ak je to nutné," povedala som s maximálnim kľudom v hlase. Teda, aspoň som sa snažila aby to tak vyznelo.
Profesor geografii si vytiahol pero a do klasáku mi napísal 5.
"Bez debaty," odvetil a začal vysvetľovať novú látku.
Bože!  Moja prvá päťka v histórii. Ak sa teda neráta päťka za zabudnutú domácu úlohu.

Začala som na učenie trochu kašľať. Nie moc, ale už som nemala toľko času na prípravy.
Zrazu mi bolo jedno že nie som dievčatko so samými jednotkami. Bolo mi jedno, že už nemám najlepší priemer v triede a bolo mi dokonca aj jedno tejto päťky. Áno zamrzelo ma to, ale nie na dlho. Spomenula som si že dnes večer ideme do Obdĺžnika a tak som známky neriešila. Nebudem si predsa vytvárať zbytočné komplexy.

.....
Mala som oblečené tielko s vyrazným výstrihom a rifle. Keďže je január, nemôžem si nič viac dovoliť a musím si hodiť na seba aj bundu. Našťastie ma počasie ušetrilo a po snehu ani stopy.
Oči som si namaľovala linkou a vlasy nechala spustené na plecia.
Neviem čo to do mňa vošlo že som sa začala maľovať, ale tých vecí, čo v poslednej dobe do mňa prichádzali, bolo viac.

Ako vždy, aj dnes bol Obdĺžnik plný malých deciek a niekoľko desiatok ľudí v mojom veku.
So zopár dievčatami som sa stihla aj zoznámiť. Niektoré sú dokonca aj zo základky! 
Neplnoleté decká! Dokonca ani občiansky nemajú. Nie že ja by som bola už dospelá. Ale mám 17. Do osemnástych narodenín mi chýba 7 mesiacov. 

Sadli sme si na naše obľúbené miesto a objednali tequilu. Pri stole som sedela ja, Lina, Míša, Tomáš a Robo. Možno by ste si povedali že je to nudne, robiť stále to isté. Ale nie, naozaj nie je. 
Vždy si nájdeme nejakú zábavu. Dokonca sme raz zapojili polku baru aby sme hrali telefón. Viete, tá hra keď si šuškáte veci čo ste počuli od toho predchádzajúceho a nakoniec to ten posledný musí povedať nahlas. Bola to naozaj veľká sranda počúvať tie blbosti čo vznikli nepočutím a domýšľaním poloneprivedomými mozgami.
"Čo tvoj pichač?" začal podpichovať Robo. Nenávidela som tento výraz. Bolo to tak neprístojné. Nedalo mi to a prevrátila som očami.
"Myslíš Lucas?" súhlasne pokýval hlavou. "Všetko super, on je super...Ale čo ti budem rozprávať, veď je tvoj kamarát a navyše si určite....." nestihla som dokončiť vetu a v tom mi zazvonil mobil. Pozriem sa na svietiacu obrazovku môjho vyzváňajúceho telefónu a vidím nápisa MAMINA.
Čo do pekla chce? Veď je iba pol jedenástej. Nemôže byť ešte doma! Vybehla som von dverami, zutekala dole schodami a rýchlo vybehla von.
"Áno mami?" bola som napätá. Čo ak zistila že nie som doma a teraz zistí aj to že som v bare a pijem?
"Mette, hádam si už nespala. Spomenula som si že som zabudla zakúriť. Tak to urob za mňa aby si tam nezmrzla," v tom momente ako povedala slovo zakúriť, mi absolutne odhľalo. 
"Jasné, mami, nič sa neboj," môj hlas znel inak.
"Si v poriadku?" spýtala sa mama neisto.
"Áno, som, v naprostom. Budem končiť. Páá mami, ľúbim ťa," silno som stisla telefón v rukách a vydýchla si. Stočila som sa, keď v tom ako som chcela vybehnúť opäť hore, som narazila do nejakej osoby. Pozrela som sa a zistila som, že to bol ten chalan z kaviarne. Vysoký, príťažlivý a drzý.