Nechcem to [DOKONČENÉ]

12. časť

......
"Prepáč," povedala som a mám pocit že to vyznelo aj povrchne.
"Slečna má už osemnásť keď sa potuluje po baroch?" začal vyzvedať. Mal naozaj pokojný a príjemný hlas. zasa vyzerá múdro.
"Slečna si myslí, že ťa to nemusí zaujímať," povedala som a pobrala sa ďalej, "ale mimochodom, mám stále sedemnásť."
Kráčala som hore schodmi, keď v tom som pocítila závrat. Zavrela som oči pred pádom a čakala som tvrdý dopad. Našťastie ma prichytila stena.
"Je slečne zle?" ozval sa za mnou opäť ten známi hlas.
"Prenasleduješ ma?" ako to že bol opäť za mnou?
"Prečo si to myslíš?"
"Pretože si tam, kde som ja?"
"To bude tým že sme v jednom bare, maličká?" tentokrát nemal obtiahnuté tielko, ale sivé tričko a čierne nohavice. Alebo rifle, neviem presne čo to bolo. Bola celkom tma a tak som to nedokázala rozoznať.
" Pozri," začal "napadlo ma či by si sa nechcela zoznámiť s mojou partiu,chýba nám tam niekto ako ty," videla som ako jeho pohľad skĺzol na môj výstrih.
"Ehm, vieš, vyzeráš ako fajn baba. A mohli by sme si trochu užiť." v tú chvíľu mi to prišlo ako dosť dobrý nápad. Prečo nie? Veď sa iba na chvíľu zabavím a pôjdem domov. Viem že toho chalana nepoznám ale nevyzerá zrovna ako mäsový vrah.
"Keď baba nemá čo povedať, tak nesúhlasí," nepovedala som že nesúhlasím, ibaže môj mozog nestihal môjmu jazyku. Alebo skôr naopak?
"Súhlasím. Môžme ísť aj hneď teraz je tu celkom nuda."
"Nejdeš im povedať kde ideš?"
zdvihol jedno obočie a pohľad venoval dverám, ktorými sa vychádzalo dnu.
"Nie, a na čo..." Bolo to odo mňa nezodpovedné. Predsa len som im mala povedať kde idem aby nemali strach. Potom ma však napadlo, že keby mali obavy, už by ma hľadali.
"Okey, tak poďme," vložil si ruky do vrecka a začal kráčať dolu schodmi. Ja som ho iba nemo nasledovala.
Asi po piatich minútach, keď sme prešli cez vedľajšiu cestu, sme zabočili na lesný chodníček. Nie že by som verila na duchov a podobné hlúposti... Ale skutočne som sa bála. Minimálne štyrikrát som sa zakopla o nejaký vyčnievajúci koreň stromu zo zeme.
"Ako sa vlastne voláš?" začala som, keď mi to trápne ticho bolo už v skutku dosť nepríjemné.
"Will, a ty, sladká sedemnástka?" zasmial sa podpichovačne.
"Ale no tak!" buchla som ho do ramena s úškrnom. "Mette,"
"Mette," zopakoval si viacmenej pre seba. "Dosť pekne meno,"
usmiala som sa neho, hoci pochybujem že ma pouličná lampa osvietila dosť na to, aby môj úsmev videl.
Po príjemnom rozhovore, kde som zistila že už nechodí na školu a má mladšiu sestru, sme konečne dorazili na miesto.
Bola to opustená budova. Niektoré okná rozbité ale aj tak dosť dobre zachovalé. Šli sme po dlhej chodbe až na koniec a tam vošli do miestnosti. Ovalil má zápach alkoholu a cigariet.
Nebola moc veľká. Akurát tak pre 10 ľudí tipujem. Nepôsobila na mňa moc útulne, ale pre tých ktorý tu boli, bola táto "izba" ideálna.

Mala som už veľa vecí, ale trávu som ešte neskúsila.

Presne 500 slov :D juchu.. Takže ďalšia časť :) dúfam že sa vám páčila. Zanechajte komentár :) ďakujem