Nechcem to [DOKONČENÉ]

30. Časť

Bež bež bež. V duchu som si stále opakovala tieto slová zatiaľ čo svedomie hovorilo presný opak.
Neviem či robím správne, ale to čo viem je, že nehcem ísť na žiadne liečenie. Z tuhého rozprávania sa sama so sebou ma vytrhla moja pozornosť.
Čierna silueta človeka.
Lucas. Kráčal po chodníku oproti mne zatiaľ čo ja, som stále utekala. Veľmi rýchlo som sa približovala, a tak som automaticky spomalila. Hlavne nenápadne. Prosím nech sa ma nič nepýta. Bolo mi ľúto že sa nerozprávame. Každý deň ho vydievať chodiť do školy, potom v škole a ešte aj zo školy. Tak strašne som ho chcela osloviť, ale nemala som na to. A teraz? keď mám príležitosť, to posledne čo chcem je aby som sa sním rozprávala. Čo vlastne robí vonku druhej v noci? Zvláštne. Sklopila som hlavu a tvárila sa že ho nevidím. To je teda poriadne hlúpe. Nepozrieť sa na človeka ktorého ste milovali dušou i telom. Prešla som okolo neho len tak. Ako keby bol vzduch.
"Mette?" ozval sa za mnou Lucasov hlas.

Zastala som a opatrne sa otočila. Prameň vlasov mi padal do tváre a tak som si ho zastrčila za ucho.
"Áno, Lucas?"

"Iba som ti chcel povedať že som zmaturoval," o môj Bože! Tak predsa, som na neho pyšná. Tak neskutočne som tomu šťastná a rada by som to sním oslávila.

"Teším sa s tebou,"
Usmial sa. Videla som ten jeho sladký úsmev. A hoci bola tma, jeho oči žiarili ako denná obloha.

"Tak ahoj teda," zostal ešte chvíľu stáť a potom pokračoval vo svojej ceste. On svojím smerom a ja tým opačným, svojim.

Ani ho nezaujímalo kde idem. Zvláštne. Ale vlastne to je jedno, aj tam by som mu to nepovedala.

Prišla som do budovy kde sme sa stretávali s Willom, Angelinou, Tomášom a ostatnými z partie.
Dnes tu však neboli. Bol utorok a tak bolo jasné že ak sa tu aj zastavili, tak iba na krátko.
Zložila som si ruksak z chrbta, usalašila sa na matrac, a vytiahla si zápisník s perom.