Život Namiko

Nabídka

V Uchiha štvrti spí malá dievčina vo veku 5 rokov. V izbe jej zazvoní budík a dievča sa prebudí. Ponaťahuje sa a vstane. Ustelie postel natrasie vankúš a rozíde sa do kúpelne. Osprchuje sa a oblečie. Vydá sa naspäť do svojej izby. Na stene je zavesený znak Uchiha. Postel mala modrú farbu ako jej oči. Ktoré zdedila po otcovi a ani o tom nevie. Vzala si tam výbavu a vyskočila z okna. Po strechách sa rozišla na svoj tajný tréningový pľac. Vytiahla kunai a hodila ho na strom. Letel a zabodol sa do stredu stromu. Chodila trénovať aj do lesa smrti ale dnes na to jaksi nemala náladu. Zacítila niečiu chakru (cti čakra) a tak vytiahla kunai zo stromu a ľahla si. Čakala kto to je a pokiaľ by to bol nepriateľ bez milosti by ho zabila. Všimla si tmavú siluetu vychádzať z lesa a tak bola ostražitá. Čakala naďalej a pripravovala sa na útok. Narušiteľ vyšiel z lesa a ona si uľahčene vydýchla. ,,Ohayogozaimasu Hokage-sama. Čo tu robíte?" Stisk kunaia povolila ale neodložila. ,,Ohayo Namiko-chan istý čas ťa sledujem a mám pre teba ponuku." Posadil sa vedľa mňa. Zamyslene som sa zamračila. Prikývla som aby pokračoval. No namiesto aby pokračoval mi dal len obálku a vstal. ,,Odpoveď si premysli. Máš čas do zajtrajšku." Bolo jediné čo povedal a odišiel. Nechápavo som otvorila obálku a šokovane sa pozrela smerom ktorým odišiel. ,,Môžem vstúpiť do jednotiek ANBU. Skúsiť to môžem.,, Premýšľala som úpenlivo a nakoniec sa rozhodla že to skúsim. ,,Čo môžem stratiť? Nič. No možno dôveru?,, Zauvažovala som ešte. ,,Predsa len za to riziko to stojí.,, Konečne som sa rozhodla a odohnala pochybnosti. Rozišla som sa domov. Otvorila som dvere a vstúpila dnu. Mama vyšla z kuchyne a nahnevane ale zároveň s láskou na mňa hľadela. ,,Namiko! Koľko krát som ti opakovala aby si mi hovorila keď ideš von!" Kárala ma. Sklonila som hlavu. ,,Gomen okaa-san. Bola som sa iba prejsť." Vysvetlila som jej to stískajúc obálku ako záchranné lano. ,,Poď sa naraňajkovať určite si hladná" Usmiala sa. Prikývla som a objala ju. Vyzula si topánky a vyšla do jedálne kde sedel Itachi ,Sasuke aj otec. Posadila som sa vedľa Itachiho. Začala raňajkovať. Zahľadela som sa na Itachiho. Na ramene mal ANBU znak. ,,Itachi nii-san aké je to byť ANBU?" Opýtala som sa so záujmom a tým všetkých zaskočila. ,,Prečo ťa to zaujíma Namiko?" Nechápal Itachi. Fugaku ma sledoval ostražitým pohľadom. Cítila som ten jeho ľadový pohľad na tvári ani som sa nemusela pozrieť aby som vedela že je to on. Jeho čierne oči boli nechápavé a chceli odpoveď ktorú som mu nebola ochotná dať. Hnede vlasy mal učesané ako vždy. Kimono sivo-modré ,ktoré mal na sebe bolo upravené. Itachi mal čierne dlhé vlasy zopnuté gumičkou do copu a čierne oči ma prepaľovali so zvedavosťou. ,,Som len zvedavá." Usmiala som sa nevine. ,,Nepôjdem predsa do ANBU bez informácii.,, Znovu som sa na neho zahľadela a očakávala odpoveď. ,,No ťažké. Prečo chceš sa stať ANBU až vyrastieš?" Opýtal sa s čírou zvedavosťou. ,,No vlastne som nad tým uvažovala a chcela som to od teba vedieť. Vieš nii-san." Stále som sa žiarivo usmievala.