Život Namiko

Zahnaný do kúta aneb s pravdou ven

Stála som pred dverami do kancelárie Hokageho. Vlastne ani neviem, prečo som nevstúpila. Bolo to tým, že som mala obavy z jeho odpovede alebo mojou vlastnou nervozitou. Čo som čakala, že povie. Štve ma moja nerozhodnosť a to som bola plne rozhodnutá, vymlátiť to z neho aj keby sa čo dialo. No teraz, sakra prečo je to tak ťažké. Len zaklopať, pohnúť rukou. Prečo? Mal Kyubi pravdu? Jasné, že mal. V tej Yondaimeho dcére sa určite mýlil. Ako som vôbec ja mohla byť Yondaimeho dcéra? Nijak! Bolo to klamstvo. Áno, určite. Z pochmúrnych myšlienok ju vytrhol hlas Sarutobiho. "Namiko? To si ty?" S trasúcov rukou som otvorila. Hokage ako vždy sedel za stolom. Pokojne si poťahoval z fajky. Vyzeral, že ho nič netrápi. Zdanie môže klamať. Videla som jeho nervozitu. Snažil sa ju nedávať najavo. Neuspel. To ma, na moje prekvapenie, upokojilo. Predstúpila som pred neho, teraz už pokojná. Nikto v miestnosti nebol. To mi hralo do kariet. "Hokage-sama mám na vás otázku. Ale je čisto na vás ako sa rozhodnete." Vedel kam tým mierim. Musel uznať, že v takto blbej situácii sa nenachádzal už dlho. Tváril sa pokojne. Vo vnútri mu to vrelo. Chcel jej zaistiť žiarivú budúcnosť a teraz toto? Muselo sa mu to snívať. Jej úsmev ho priviedol do krutej reality. "Ako sa opovažuješ.........." Jeho slová zanikli, keď zazrel jej chladné modré oči, podobným Minatovi. Nezračila sa v nich radosť len neistota, avšak bola tam aj istota. Vedela, že nemá kam uniknúť. To sa jej veľmi pozdávalo. Zistí ako to je. "Veľmi jednoducho. Teraz mi povedzte ako to je s Kyuubim!" Zavrčala som nepríjemne. V tvári trochu pobledol. "Nechápem o čom hovoríš." Zahovoril to. Päsťou som buchla do stolu. So stoličkou sa mierne odtiahol. "Viete to veľmi dobre. Tak mi to povedzte." Pozrel sa z okna. Jeho mlčanie trvalo iba chvíľku, než začal rozprávať. "Stalo sa to pred piatimi rokmi. Narodila si sa. Yondaime keď sa to dozvedel, zostal bez slov. Nakoniec ti dal meno. Vzal ťa sebou. Keďže vonku zúril Kyuubi, zapečatil ho do teba a tvojho brata. Všetko som to videl, no nemohol som nič urobíť." Všetko. Úplne všetko, čo povedal, je pravda. Keby sa neozve, nikdy by som pravdu nepoznala. Prevŕtala som ho vyčítavým pohľadom. Uhýbal mi očami. Zrejme sa cítil previnilo. Mne to bolo jedno. Všetko mi bolo jedno. Cítila som sa zradená. Ako mi to mohli zatajiť. Zbytočne trpím Fugakov posmech, výčitky a nenávisť. Nechápala som prečo má voči mne také emócie. Rozumiem. Ale sakra, môžem za to? Z úvah má prerušil Hokage s otázkou, mojej voľby. "Isteže. Stojí to zato." Nečakala som, čo odpovie. Bolo mi to jedno. Vyskočila som oknom. Po strechách si to mierila na cvičisko.

***

Domov som prišla vyčerpaná ale upokojená. Itachi ma zachytil hneď vo dverách. Uštedril mi výchovnú prednášku. "Keby to urobí Sasuke, nič mu nepovieš!" Naštvane som zareagovala na jeho prednášku. Prekvapene pootvoril ústa. "Sasuke...... je ale......" Prerušila som ho pevným hlasom. "Sasuke je môj brat. Obaja moc dobre vieme, že by som ho porazila ak by došlo na súboj. Som ti podobná viac než myslíš Itachi, tak to uvedom." Zanechala som tam šokovaného Itachiho myšlienkam. Já sama som ich nemala utriedené, tak ako som v to dúfala.