Život Namiko

Hokageho voľba, náhodné stretnutie s Akem

V nemocničnej izbe, vymaľovanej na bielo, s jednolôžkovou posteľou, zastretým závesom pred posteľou, otvoreným oknom a čiernovlasým dievčaťom v nemocničnej košeli sediaca na parapete okna. Sledovala dianie v uliciach, za jej neprítomnosť sa toho moc nezmenilo, vlastne nič. Obchod s rámenom tam stál, lákal ju. Dlho nemala žiadny, tak ako aj misiu. Po mesiaci ju konečne dostala. S tým súvisel i príchod sem. Z myšlienok ju vytrhli kroky. Od príchodu sa neustále zamýšľala. S tým na ňu o chvíľu prídu, i keď, kto by podozrieval tak mladé dievča? Jedine tak Ibiki, tomu sa hodlá vyhýbať. Dvere sa otvorili. Vďaka závesu ich nevidela, ale chakra jej spoľahlivo povedala, kto to je. V rýchlosti ľahla do postele. Nemohli ju nachytať pri okne, skazilo by to dojem jej zranení. Hidan si s tým dal takú prácu... Kiežby, on si to užíval. Konečne získal možnosť ju zraniť. Žiaľ, len fyzicky. Zaves sa odsunul, odkryl tak dve postavy. Ticho sykla. S Inoichim sa nepočítalo. Dúfala, že jej nevlezie do hlavy. "Ako sa voláš? Moje meno je Sarutobi Hiruzen, Hokage Konohagakure no sato." Rovnaký ako pred piatimi rokmi, ani nezostarol. Venovala im nervózny úsmev. Hlavne Inoichimu, kontrolovala každý jeho krok. Hokage si povzdychol. "Neboj sa ho, on sa iba tak desivo tvári." Inoichi na dôkaz hlavy dediny dievčine daroval milý úsmev. Modrými očami zmietal oheň hnevu, asi sa dopočul čo sa "stalo". "Volám sa Shiro." Použiť takto meno, ktoré jej dala matka, nemilé. Nemohla si však vyberať. Staršiemu sa niečo zalesklo v očiach. "Hokage-sama?" Spýtal sa všímavo Inoichi. Pokrútil hlavou. Venoval celú svoju pozornosť čiernovláske. "Prečo si utiekla z Kiri?" V modrých očiach najmladšej sa mihla bolesť. Nebola hraná. Opýtal sa, akoby sa pýtal, prečo utiekla z Konohy. To našťastie nevedel. Nikdy. Kým sa to dozvie, umrie. Ona ho nezabije. O to sa postará niekto iný. "Zabili mi mamu, žili sme spoločne s otcom v štvrti klanu, než vyvraždili klan." Zašepkala potichu. Blondín sa zachmúril. Podobná situácia sa stala v Uchiha klane. Itachi ich všetkých zabil. Sasuke a on sa stali poslednými. Poslednými z klanu Uchiha, z vlastníkov Sharinganu. Starší sebou mykol. Pripomínala mu najmladšiu z Fugakových detí, Namiko. Rovnaký príbeh, až na to, že ona neprežila. Jej brat ju zabil. Neveril tomu, nikdy. Mala s ním odísť. Utiecť, zachrániť sa. V dome Shisuia Uchihu vypukol požiar. Spálil dom na popol. Od Sasukeho sa dozvedel, kde sa jeho sestra nachádzala. Zostala u Shisuia. Či skôr skontrolovala Shisuia. Tam ju Itachi zabil, stal sa z neho vrah. Vrah vlastnej sestry. Nešťastne zavrel oči. Poskytne jej ochranu, nech sa neopakuje minulosť. "Môžeš zostať." Zasvietili jej oči. Radosťou priam pretekala. Niečo si uvedomila. "H-Hokage-sama? Môžem sa stať právoplatným geninom?" Starčeka to zaskočilo, mal by ísť do dôchodku. Už je na to príliš starý, len keby Minato nezomrel. "Chodila si v Kiri na akadémiu?" Uisťoval sa. Nesmelo prikývla. S povzdychom súhlasil. Nebude jej upierať to, po čom jej srdce prahne.

O týždeň neskôr ju pustili. Sarutobi jej prenajal byt v rovnakej budove, kde býva Naruta. Nedozvedel sa jej priezvisko, asi ho ani vedieť nechcel. Vstúpila do budovy z ktorej padala omietka. Po schodoch vstúpila na najvyššie poschodie. Šla po chodbe so sivou zošúpanou omietkou, špinavou podlahou a blikajúcim svetlom. Pustili ju večer, nebolo prekvapením, keď prišla v tme. Ostré zmysli, vycvičené zo všetkých misií, ju upozornili na osobu. Lampa osvetlila vysokú postavu muža. Jeho chakru poznala. Pracovala s ním dosť dlho aby ju spoznala. Spozná ju, vždy. Necítila ju päť rokov, celých päť rokov. Muž mohol mať osemnásť. Hnedé vlasy s tyrkysovými očami. Ostré rysy, svalnatá postava. Čelenku mal zaviazanú okolo ľavej paže. Tmavo zelené tesné tričko s tríštvrťovými rukávmi, čierna vesta, čierne tríštvrťáky s čiernymi ninja topánkami. Taštičku na kunaie, shurikeny mal na pravej nohe. Zastavil pred ňou. Pozeral dlho do tak známych modrých očí. Potom sa mu obočie skrivilo. Zamračil sa. Tyrkysové oči vzpliali. Prezrel si ju. Sieťkované tielko s čiernym tričkom na ramienka nad pupok, čierne šortky, čierne ninja topánky na opätku, bezprsté rukavice. Taštičku na pravej nohe. Na chrbte katana. Čierne púzdro i rukoväť, čierna čepeľ. Táto jediná vec mu potvrdila jej totožnosť. "Čo tu robíš?" Zasyčal jej do tváre. Čiernovláska sa usmiala. Nevinne, úsmev anjela. Hnedovlások na to neskočil. Poznali sa dlhú dobu, za ten čas vedel, čo si myslí. "Vrátila som sa." Sladko preniesla. V očiach nebezpečenstvo. Ruka smerovala ku katane. Zasmial sa. Zlepšila sa. Omnoho, to mu však vadilo. Nevinnosť použitá ako maska, nebezpečenstvo a smrť skryté pod ňou. "Neverím ti. Neviem všetko, no jedno áno. Členka Akatsuki má určite nejaký plán." Posmech v jeho hlase sa nedal prehliadnuť. V rýchlosti vytiahla kunai. Urobila rýchly pohyb rukou. Tesne pred tým než skončil pod jeho krkom, jej ruku chytil. Vykopla nohu, znovu ju chytil. Podkopol jej ju, tak že mala spadnúť. Ona rukou, ktorou v rýchlosti pustila kunai, odrazila od neho. Doskočila na nohy v bojovom postavení. "Ak to vieš, prečo ma nenahlásiš?" Potvrdila si zjavnú skutočnosť. Neurobí to. Nepustí ju odtiaľto, už nie. "Nemám dôvod. Pokiaľ niekoho zabiješ, dozvedia sa to." Ten lesk v modrých očiach poznal. Tá modrá farba mu niekoho pripomínala. Nedokázal si spomenúť koho. Až otvorenie dverí mu to povedalo. Naruto Uzumaki otvoril. Stáli pred jeho dverami. Robili hluk, zvedavosť mu nedala. "Yuu-nii? Prečo robíš hluk?" Zívol podráždene blondín. Modrými očami hľadal na chodbe pôvodcu druhého hlasu. Uvidel modré oči, totožné so svojimi. "Kto to je?" Namikaze Yuu, inak známy pod svojím ANBU menom Ake, sa otočil na čiernovlasú bývalú partnerku. "Volám sa Namikaze Shiro, som tvoja sestra Naruto. Viem, že tomu asi neuveríš, ale rada by som ak to udržíš v tajnosti. Samozrejme, môžeš ma oslovovať Nee-chan, teda pokiaľ budeš chcieť." Rozhovorila sa sebavedomo. Musela sa k nemu priblížiť. Pre Akatsuki, pre Itachiho, pre ňu. Chcela ho spoznať, brata z otcovej strany, druhého Chinchuriki Kyuubiho. Blondín chvíľu mlčal. Znenazdania pre oboch jej skočil okolo krku. Neudržala rovnováhu, nebyť Yua, spadla by. Tvrdý dopad zažiť netúžila, ani sa zoznámiť so zemou. Venovala mu tiché poďakovanie. "Ja mám sestru, mám konečne rodinu." Vykrikoval jej do trička. Hnedovlasý si popod nos nadával. Čiernovlasú opretú oňho, to bavilo. "Okej, okej Naruto. Upokoj sa." Smiala sa. Hnedovlások ju teraz nepokryte sledoval. Smiech, ten smiech už dlho nepočul. Mladší ju konečne pustil. Za ruky ich vtiahol do bytu. "Zdá sa, že sa dnes nevyspíme." Povzdychli si naraz. Mali pravdu. Naruto im nedal pokoj do rána, a to sa tam mala zastaviť. Ešte, že mala za sebou výcvik.