Život Namiko

Návrat domov, Fugakova nenávisť nepozná medze

Už som tu bola mesiac. Fugaku ma nehľadal. Mne to bolo úprimne jedno. Nenávidel ma. Načo by som šla na miesto, kde ma nenávidia. Síce ma mama mala rada ale, predsalen Fugaku je hlava rodiny. Som zvedavá, či budeme mať nejakú zaujímavú misiu. Dvere na mojej izbe sa rozrazili. Dnu vtrhla Kei. "Chce ťa vidieť Saiko." Oznámila mi. Na nič som nečakala.

Pred dverami som zaklopala. Po vyzvaní som vstúpila. "Čo potrebujete Saiko-sama?" Saiko sa zachmúrene pozerala cezo mňa. "Saiko-sama?" Jej postoj bol neistý. Chrbát mala zhrbený, kruhy pod očami. K tomu všetkému sa pridáva fakt, že pri nej bol Itachi. Dnes na sebe nemal svoju ANBU výstroj. Vedela som čo to znamená. Pokrútila som hlavou. Itachi to pochopil. Ale aj tak mi nedal na výber. Keď som sa mu pokúsila zdrhnúť, chytil ma. Prehodenou cez rameno kráčal von z miestnosti. "Nii-san buď tej lásky a pusť ma. Nezdrhnem nemusíš sa obávať." Prehovorila som upokojujúcim tónom. Itachi ani nezdvihol hlavu. Kráčal s očami priamo vpred. Dokonca ani keď skákal cez stromy, po strechách domov. Dal ma dole až pred bránou do Uchiha štrvti. Ostražito som prezerala každý tieň. Vyplatilo sa. Fugaku ma prepaloval očami s úmyslom zabiť. Štuchla som do Itachiho. Nadvihol obočie. Mykla som hlavou smerom k Fugakovi. Vycítil presne to čo ja. Rovnaký úmysel zabiť. Nemohol si to teraz dovoliť, nie pred všetkými. Tušil, že by z toho bol veľký problém a zbytočné papierovačky. Tedy, iba v prípade ak by ma dokázal zabiť. Ak to urobí niekto iný, zbaví sa tým problému, ktorý podľa neho predstavujem. Naviac, bude mať alibi.

Znudene som sa prehrabovala v jedle. Mama si mojej nálady všimla. "Namiko?" Zdvihla som k nej oči. Itachi pozoroval Sasukeho. Sasuke sa venoval jedlu, takže nevidel Itachiho oči ako sledujú každý jeho pohyb. Rovnaký postoj aj keď omnoho viac chladnejší, predstavovala hlava rodiny, Fugaku. Položila som paličky. "Prepáč mami. Dnes nie som hladná." Smutne som sa usmiala, vediac o bolesti, ktorú jej tým spôsobím. Mama to na sebe nedala znať. Povolila mi odchod od stolu. Pri odchode som sa stretla s Itachiho starostlivosťou vpísanou v tvári. Po zatvorení dverí na mňa niekto zaútočil. Vyhla som sa mu bez väčších ťažkostí. Jeho ďalší výpad s kunaiom, zablokovala vlastným. "Fugakova práca?" Zaujímala som sa medzi tým ako vykrívala útoky. Neznámy sa zarazil. Síce na krátko i to ho stálo takmer život. Výkopla som nohu pri jeho zaseknutí. Dopadol na zem. V tom istom momente mal môj kunai pod krkom. "Kto si?" Neudržal jazyk za zubami. Na tvári mal ANBU masku mačkovitej šelmy. Typická ANBU výstroj. Nič nezvyčajné až na ten nečakaný útok. "Jeho dcéra určite nie. To mu prosím odkáž." Z krku som mu dala kunai preč. Úľavne sa nadýchol i vydýchol. "Dlžím ti svoj život." Riekol potichu. Premerala som si ho. Niekde som ho už videla. Kde to len bolo... Premýšľala som úpenlivo.

Flashback:
Videla som Akeho ako sa rozpráva so svetlovlasým chlapcom, nie o moc starším od Itachiho. Po chvíli ukončili konverzáciu. Na malý moment sa svetlovláskove oči stretli s mojimi. Do tváre som mu nevidela. Na tvári mal masku. Jeho oči farby trávy už predtým mali v sebe nejakú iskru.
Endflashback.

"Ty si sa vtedy rozprával s Akem." Vyhŕkla som prekvapená. Svetlovlások si ma zaskočene prezrel. "Niet divu, že si tak dobrá. Ak si v týme s Akem..... Niečo také som nečakal. Fugaku-sama to nevie." Ukončil svoje monologické konstatovanie. Nevenovala som mu pozornosť. Zaujali ma kroky mierené do mojej izby. Nepatrili Itachimu. Toho má odsledovaného. Jeho kroky spozná vždy a všade. Nie, tieto kroky patrili hlave rodiny. Fugaku sem mieril vcelku natešene. Tešil sa až ju uvidí mrtvú. Zaujímalo ju, aká bude jeho reakcia až to zistí. Konieckoncov chcel ju zabiťju. Dvere sa rozrazili. Dnu ako predpokladala vošiel Fugaku. Na jeho tvári sa zračil šok.