Život Namiko

Pravý zlodej

"Hidan!" Ozýval sa krik z izby na samom konci temnej chodby. Jediný dôvod prečo sa nachádzala osoba tak ďaleko od vstupu do spoločenskej miestnosti s televízorom a prvých izieb, bol ten, že tú osobu obyvateľ úplne prvej izby naštval. Už niekoľko krát sa s ním pobila. Vždy to skončilo jej víťazstvom, až na Peinov zákaz. Zakázal jej na týždeň misie. Čož by nebola až taká tragédia, keby Itachi na mesiac nebol na svojej. Starší člen Uchiha klanu pozoroval Kyubiho chinchuriki. Sledoval jeho postupy v akadémii, ktoré sa zdali mizernými. Nikdy nechápala ako mohol byť syn Yondaimeho, najlepšieho Hokageho v histórii, samozrejme i najmladšieho. Ak by Sarutobi Hiruzen vďaka starobe nechradol, tak skoro sa ten post nepresune na mladšiu generáciu. S najväčšou pravdepodobnosťou, ďalším Hokagem by sa stal jeho syn, či vnuk.

Čiernovláska s modrými očami vybehla iba v sivom tielku na spanie a čierny šortkách, v ruke držiac čerstvo naostrený kunai, v pláne vykuchať toho idiotského Jashinistu, ktorý si ,,požičal" jej knihu o náboženstvách. Jediné čo jej po rodine zostalo. Tušila, nie ona vedela zámer jeho činu. Tú knihu spáli, len kvôli inému Bohu. Bielovlasý ninja vykukol z pootvorených dverí. Jeho hlavu tvorili strapaté biele tvoriace hniezdo, v pokoji mu prinesie nejakého vtáka, keď tak vyzerá. Fialové oči stále v polospánku sledovali približujúci kunai. Vzápätí prudko zavrel dvere. Hodení kunai sa zabodol do miesta, kde predtým spočívala hlava. Potichu zanadávala. Nemať dobré reflexy, prišiel by o oko. "Ehm, Namiko prečo sa ma pokúšaš zabiť tentokrát? Neviem o ničom, za čo si vyslúžim tvoj hnev." Bránil sa spoza dvier stále rozospatý bielovasý. Jashinistovi nenapadlo nič, kvôli čomu je naň namierený jej hnev. "Netvár sa nevinne. Viem, že máš moju knihu." Odporovala rozzúrene. Takúto ju nepoznal, vždy si zanechala chladnú hlavu. Patrila k Uchihom, tak s tým Vodca počítal, preto preň bol prekvapením jej náhly výbuch hnevu. Bielovlások ju provokoval. Čím prišiel o hlavu, ale ani to ho nedonútilo mlčať. Sklaplo mu až, keď prišiel o čeľusť. Kakuzovi so Sasorim trvalo dva týždne kým sa im ho podarilo zošiť do pôvodného stavu. Odvtedy sa od nej a jej brata držal ďalej. "Knihu?" O žiadnej knihe nevedel. Zaujato sa pozrel po izbe zdieľanej s Kakuzom, jeho polka sa skladala prevažne z vriec s peniazmi, na nástenke vyvesenie nad pracovným stolom, zoznam s cieľmi. Postel upravená, až vypadla, že je nepoužívaná. O čom Hidan pochyboval. Na pracovnom stole štosy papierov s informáciami o cieľoch. Druhá polka izby, bielovlásková, sa skladala zo skrine, postele, Jashinistickým symbolom nad posteľou a krvavej podlahe, kde vykonával rituále a modlitby. O stratégiu sa staral Kakuzu, nemal dôvod mať pracovný stôl. Zrazu pod hromadou papierov uvidel podnet čiernovláskinho hnevu. Spomenul si na Kakuzovu nervozitu.

Flashback:
Čiernovlasý ninja s čiernou maskou cez tvár a čiernym plášťom s červenými obláčikmi, držal v ruke koženú knihu. Nervózne ju ohmatával v očiach neprítomný lesk. Zvažoval aké to bude mať následky. Videl sám seba nabodnutého na kôl. Čiernovláskine oči zaliate krvou. V ruke držiac katanu od krvi, jeho krvi. Dvere sa s treskotom otvorili. Dnu vtrhol bielovlasý ninja. "Kakuzu? Čo to máš?" Čiernovláskove oči sa naplnili šokom a desom. Bál sa, že sa to prevalí skôr, než z toho stihne niečo mať. "Nič, čo by ťa malo zaujímať." Zavrčal nepríjemne. Knihu odložil pod papiere tak aby ju nevidel. Nepočítal s odhalením, nie tak skoro. Bielovlások to prešiel mlčaním, netrápilo ho. Je to jeho vec.
Endflashback.

Keby sa ho vtedy pýta ďalej, nenachádzal by sa v tejto situácii. Otvoril dvere s plánom utiecť, čiernovláska prestala udierať do dvier. Preto si odvodil, že odišla. Opak sa stal pravdou. Čakala kým vylezie. Nenapadlo jej, že bude tak naivný. Vyliezol, len čo prestala. Zdrapla ho za golier bieleho trička. Ťahala ho do kancelárie Peina, ak neurobí podľa príkazov, nechá ju cez mesiac bez misie. Za to jej to nestálo. Rozhodne nie. "N-neťaháš ma tam, kam myslím?" V hlase staršieho zaznel strach, to už ale stáli pre dverami kancelárie. Čiernovláskinou tvárou prešiel Ďiabolský úsmev. "Samozrejme. Chcem sa nejak zabaviť." S týmto sa za nimi zabuchli dvere Vodcovej kancelárie. Fialové oči zostali naplnené zúfalstvom.