Crown of the fallen (Korekcia)

1. kapitola

Kôň farby uhlia cválal pomedzi hrubé kmene stromov. Čiernu srsť mal pokrytú penou, čo bolo jediným znakom toho, že ho jeho jazdec hnal už príliš dlho. Žrebec sa ale nevzdával, vedel, že jeho jazdkyňa má na tento krkolomný cval určite dobrý dôvod. Odkedy sa na oblohe objavili prvé slnečné lúče precválal obdivuhodnú vzdialenosť, ktorú by iný kôň nikdy nezvládol.

Celú dobu sa jeho jazdkyňa obzerala vzad, akoby očakávala, že ju niekto prenasleduje. No jediná živá duša široko ďaleko bol Arias, Lywellynin biely vlk. Zvieratá sa mlčky zhodli na tom, že sa zbehlo niečo veľmi zlé, preto proti dlhej, nanajvýš vyčerpávajúcej ceste nenamietali. Napriek slnku sa neuveriteľne ochladilo presne v moment, keď precválali pomyselnú čiaru lesa. Lywellyn konečne vzdala dlhý beh a pritlačila si tvár k žrebcovej hrive. Neisto začal spomaľovať, pripravený opäť vyraziť ak by to bolo želaním jeho panej. Ona ho ale nechala spomaliť, až nakoniec spolu s Ariom zastavili.

Lywellyn sa pokúšala nadýchnuť, ale dych ju pálil v pľúcach. Trvalo hodnú chvíľu kým sa to ustálilo a ona zosadla. Bola rovnako vyčerpaná ako jej zvierací spoločníci, takže vhodné miesto na oddych nehľadala dlho. Sotva čo narazila na malé kruhové priestranstvo uprostred lesov, zložila sa na zem a oddychovala. Jej kôň nasledoval Lywellynin príklad. Arias zatiaľ prehľadával okolie, aby sa uistil, či sú skutočne sami.

Čarodejnica zatiaľ prinútila vlastné telo k pohybu a odsedlala koňa, ktorý sa začal prechádzať, aby upokojil trasúce sa nohy.

Arias sa čoskoro vrátil. Bol pokojný, takže Lywellyn usúdila, že ich nikto nedostihol. Pohladila vlka po bielej hlave a usadila sa do machu, ktorý pod ňou utvoril mäkký koberec. Arias si ľahol k nej, so všetkými zmyslami v pozore. Bývalá kráľova dýka zatiaľ rozbalila balíček, ktorý v náhlivosti ukradla z kuchyne. Obsahoval len biedny kus mäsa, ktorý by jej zaručene nestačil, chlieb a syr. Povzdychla si, ale neodvážila sa predviesť mlčanlivému lesu svoj nadmieru poľutovaniahodný slovník, obsahujúci výlučne nadávky.

Podala kus mäsa Ariovi, ktorý na ňu vrhol nepekný pohľad.

,,Hej!" okríkla ho podráždene. ,,Nemala som čas zohnať ti niečo lepšie."

Vlk jej zubami vytiahol mäso z prstov a pustil sa do neho, ale neustále ju pozoroval jedným okom.

,,Si mizerný spoločník," vyriekla čarodejnica svoj názor na Ariovu prítomnosť.

,,A s kým iným by si sa potom rozprávala?" odvetil jej. ,,Vieš, nikto nie je z tvojej prítomnosti práve nadchnutý, ak vieš čo tým myslím."

Vrhla na neho zúrivý pohľad. ,,Pri všetkých bohoch. Mala som si zohnať psa. Tí aspoň nerozprávajú."

Vlk len urazene zaštekal, aby jej dal najavo, že sa ho jej nepekné slová dotkli. Lywellyn prevrátila očami a sama sa pustila do jedla. O raňajky pre svojho žrebca Yngvara sa starať nemusela, kôň pokľudne spásal sviežu lesnú trávu. Oprela sa o sedlo a pozorovala tichý les. Sem by ju už nemal nikto prenasledovať, bola na území lesných elfov.

,,Budeš spať?" spýtal sa jej Arias, keď dohodoval na malom kúsku mäsa.

,,Nie," odvetila mu. ,,Vyrazíme ďalej. Chcem sa dostať čo najďalej od hraníc."

,,Nemusíme sa tak ponáhľať," dohováral jej vlk. ,,Sme za hranicami, to stačí. Aspoň pre dnešný deň. Pozri - klenba stromov bráni slnku aby nabralo svoj každodenný jas, môžeš sa vyspať bez toho aby ťa rušilo. Budem nad tebou bdieť, ja spať nepotrebujem. Ak by sa niečo stalo zobudím ťa. Vy dvaja si skutočne potrebujete dopriať odpočinok."

,,Ale len na pár hodín," povzdychla.

Arias ju studeným vlhkým ňufákom zatlačil k sedlu, aby si naň zložila hlavu. Pošteklil ju bielou srsťou na tvári a potom si ľahol neďaleko k jej nohám. Yngvar zdvihol hlavu a zastrihal ušami. Vymenili si s vlkom krátky pohľad a potom sa obaja vrátili k svojim predchádzajúcim činnostiam. Čarodejnica zatiaľ zaspala, ukolísaná tajomným tichom lesa.

Arias prebdel celú dobu jej spánku a doprial odpočinok aj jej žrebcovi, pričom sa od nich vzdialil len raz, keď šiel opäť skontrolovať okolie. Lesy ale boli pusté, takto blízko pri hraniciach sa elfovia nikdy nezdržovali, bolo to nie len nebezpečné, ale aj nanajvýš ľahkomyseľné. Lovili len v blízkosti ich kráľovského mesta, ukrytého hlboko v srdci lesov, a len málokedy zavítali do vzdialenejších končín, napriek tomu, že tiež spadali pod ich územie. Vlk to všetko vedel rovnako dobre ako jeho pani.

Keď sa opäť vrátil našiel ju sedieť úplne bdelú, chrbtom sa opierala o drsnú kôru stromu a prezerala si runy, ktoré pokrývali povrch jej meča. Arias k nej mlčky pristúpil a ľahol si k nej. Kývla mu hlavou, nevydala ani hláska, aby nezobudila stále spiaceho Yngvara. Kým sa kôň zobudil, pohľadom prešla všetky zbrane, ktoré si nemohla dovoliť nevziať. Keď koňa opäť sedlala, ukryla mu pod sedlo jeden z mečov, pričom meč zdobený runami si nechala. Krížom cez chrbát si prevesila luk a tulec so šípmi uložila na pravú stranu koňa, aby mohla pohodlne strieľať aj zo sedla. Vedela síce, že jej na území elfov pravdepodobne nehrozí priama hrozba, ale predsa chcela mať istotu.

Jej kôň bol po krátkom spánku odpočinutý a opäť mal plno energie, ktorú by rád vybil len, čo sa naskytne príležitosť. Netrpezlivo pohodil hlavou, kým jeho pani uhládzala stopy po ich krátkom pobyte. Les opäť trpel pod Ariovým bedlivým pohľadom. Čarodejnica sa konečne vyšvihla do sedla. Nepotrebovala koňa popchnúť dopredu, sám ochotne vyrazil smerom, ktorý mu naznačila. Arias sa od nich oddelil a skúmal lesy. Lywellyn občas zahliadla jeho biely kožuch mihnúť sa medzi kmeňmi. Yngvar postupoval pokojne a ona sama tiež necítila nebezpečenstvo, napriek tomu bola rovnako nepokojná ako Arias.

Jej nepokoj začal narastať predovšetkým vtedy, keď stratila vlk z očí a les opäť stíchol. Nepokojne sa rozhliadla, premýšľajúc, kde sa jej vlk mohol tak rýchlo vytratiť. Podvedome siahla na hrušku meča, ale nedovolila Yngvarovi zrýchliť. Zahryzla si do pery a zamerala sa na každý kúsok lesa, okolo ktorého prechádzali.

Kde je ten prekliaty vlk? nedalo je to.

Yngvar odrazu zastal ako prikovaný a odmietol sa pohnúť.

,,Čo je?" nechápala Lywellyn, pretože nezacítila žiadny cudzí pach, ktorý by jej koňa mohol znepokojiť, či natoľko vyviesť z rovnováhy.

Kôň ale zaťato stál, dokonca o pár krokov ustúpil. Čarodejnica s povzdychom zoskočila na zem, hladkým pohybom vytiahla meč a opatrne našľapujúc vykročila do húštiny. Les bol stále podozrivo tichý a jej unikal dôvod Yngvarovho znepokojenia. Podišla k úzkemu potôčiku, ktorý spevavo zurčal. Bol to prvý zvuk, ktorý v lese začula. Neodľahlo jej. Yngvar by sa nikdy nezľakol vody. Muselo tu byť niečo iné...

Zdvihla nohu aby prekročila potok, ale zastavil ju prudký pohyb v kríkoch. Prekvapene zdvihla hlavu, pripravená útočiť. Ani nie meter aj pol od nej vyskočil z bujného porastu obrovský tvor.

Lev.

Srsť mal zlatú ako obilie pri najlepšej dedinskej úrode, hrivu mal strapatú, tým pádom ho robila oveľa väčším. Jeho jantárové oči sa do nej zabodávali, odhalil tesáky.

Lywellyn v šoku skamenela, potom prekvapene vykríkla a uskočila dozadu. Lev ju ale neustále pozoroval a prikrčil sa na skok...

------------------

Poznámka pod čiarou:

Tááák, konečne sme sa dočkali poriadnej časti príbehu, ktorá by sa dala nazývať kapitolou! :D Dúfam, že sa svorne držíte za rúčky a čítate, lebo ak nie, verte mi, ja si vás nájdem! :D