Crown of the fallen (Korekcia)

25.kapitola

Ostrie sekery tesne minulo Valdemarovu hlavu. Od prekvapenia zalapal po dychu a vrhol sa kotrmelcom nabok, čím sa úspešne vyhol ďalšiemu útoku, ktorý by mu rovnako ako ten predchádzajúci mohol odseknúť niečo nanajvýš dôležité. Zo zeme sa zahnal Brennusovi na nohy, jeho meč sa zaryl hlboko pod jeho koleno, ale nezdalo sa, že by boh mienil spomaliť. Adrenalín mu napĺňal žily natoľko, že zranenie nevnímal. Teplú krv, stekajúce mu po nohe taktiež ignoroval.

Valdemarovi teda zostávalo znehybniť ho...alebo ho zabiť. Druhá možnosť sa mu priečila, napriek tomu, čo Brennus vykonal, bol stále jeho mladším bratom. Kedysi dávno sa hrávali na dvore pod dohľadom ich staršieho brata, rovnako ako to v dnešných časoch robia obyčajné deti sedliakov. Kedy sa navzájom tak odcudzili? Mohol za to len ten útok na Lywellyn alebo za ich nenávisťou bolo niečo iné? Žeby súboj o korunu, po ktorej Brennus tak prahol?

Valdemar potlačil všetky svoje myšlienky a nezodpovedané otázky do úzadia svojej mysle a sústredil sa len na boj, ktorý prebiehal v najväčšej sále sídla bohov. Kedysi dávno tu ich otec vítal vznešené návštevy.

Ostrie na neho opäť letelo, Valdemar ho ale zablokoval vlastný mečom. Oceľ zaškrípala o oceľ, Brennus sa pokúsil vykrútiť mu meč z rúk a uštedriť mu smrtiaci úder. Valdemar zatlačil celou váhou na rukoväť, pokúšajúc sa pretlačiť Brennusa. Mladší boh ale uskočil a starší stratil rovnováhu. Zatackal sa, čoho využil jeho brat a ohnal sa bodcom. Valdemar nenašiel rovnováhu dostatočne rýchlo a zacítil ostrý bodec tesne pod rebrami. Vykríkol od bolesti, ale zaťal zuby a sám sa ohnal mečom. Ostrie zablýskalo a zasiahlo cieľ. Brennus zreval od bolesti a zatackal sa vzad, ľavou rukou si držal krvavý pahýľ, ktorý mu ostal z druhej ruky, ktorou držal zbraň. Sekera sťažka dopadla na zem.

Obaja chytali dych, Valdemar chrčal, čo bolo následkom tvrdého útoku a Brennusovi po tvári stekali slzy bolesti. Prsty mal zmáčané vlastnou krvou. Valdemar pozbieral posledné zvyšky síl a vykročil k nemu, ale Brennus opäť ustúpil.

,,Ešte sme neskončili, ty bastard!" zasyčal a rozplynul sa v sírovo žltom opare.

Valdemar klesol na kolená, držiac sa za rebrá. Hlasno sipel, dokázal však myslieť len na svoju nesplnenú povinnosť. Získal trochu času, kým sa Brennus zostaví, ale to ani zďaleka nebolo dosť. Po kolenách sa začal ťahať na hlavné nádvorie, pomedzi pery mu vytekala krv, chrčal a prskal.

Spočiatku sa pokúšal prinútiť svoje nohy spolupracovať, ale keď zistil, že to zrejme nepôjde, ťahal sa ďalej. Biela košeľa mu presiakla krvou, za sebou nechával viditeľnú cestu. Ťahal sa cez nádvorie, vydláždené bielym mramorom až k belasej fontáne. Voda v nej bola čistejšia než kryštál, žiarila slabým svetlom a volala ho. Zaprel sa rukami o okraj fontány. Dvaja draci, ktorý zdobili fontánu ho pozorovali mŕtvym pohľadom. Vytiahol sa hore a pokúsil sa vpadnúť do vody, pričom zašpinil celú fontánu. Pád na dno fontány ho zabolel a vyrazil mu dych, ale sotva, čo sa stretol s chladivou vodou, uľavilo sa mu. Voda z neho odplavovala krv, špinu aj pot a zanechávala za sebou pocit čistoty a sily.

Dlho ležal so zavretými očami, kým si sadol a uhladil si mokré vlasy. Oblečenie na ňom viselo, nasiaknuté vodou sa mu zdalo neuveriteľne ťažké. Rýchlo sa zbavil tej záťaže, ale sedieť nezostal, postavil sa s vyzlečenou košeľou v ruke a pomaly sa vracal na miesto, kde zmizol jeho brat.

Voda ho liečila a voda vo Fontáne bohov mala ešte mocnejšie účinky. Poľahky našiel svoj meč, ktorý v neutíchajúcej bolesti odhodil a očistil ho od Brennusovej krvi. Voda mala pozitívny vplyv aj na jeho myšlienky, takže okrem ľahkosti necítil nič. Aspoň chvíľu sa nemusel obávať. Vrátil meč do pošvy a preskúmal celú sieň, márne sa obzerajúc po stopách, ktoré by mu mohli prezradiť miesto Brennusovho pobytu. Rýchlo ale uznal, že je porazený.

Kľakol si na zem, na miesto, kde Brennus zmizol a začal odriekať.

,,Avan deren ikey naha'r. Dere'y sam, edey naraham."

Sotva, čo slová dokončil, na zemi zažiaril bledo modrý kruh, ktorý silnel každým jeho nádychom. V jeho vnútre sa objavili zložité runy, vyvolané jeho kúzlom. Prsty pravej ruky pritlačil k podlahe a potiahol ich smerom dole, dokončujúc zložité kúzlo, ktorého tajomstvo poznali len bohovia. Z okrajov kruhu vyrazilo svetlo, ktoré ho izolovalo od okolitého sveta a uzavrelo ho vo svojom vnútri.

Niekoľkokrát sa nadýchol, potom na chladnú zem priložil celú svoju dlaň. Zem pod jeho rukou zmenila teplotu, na chvíľu sa cítil, akoby sa dotýkal ocele, vytiahnutej priamo z kováčskej vyhne. Vydržal to a zašepkal niekoľko ďalších tichých, nezrozumiteľných slov. Runy zahoreli mocnejším svetlom, už ho takmer oslepovalo. Využil prestávku v odriekaní a nadýchol sa teplého vzduchu.

Zašepkal posledné slová zaklínadla a potom nechal tajuplnú moc Starých bohov, nech ho vtiahne na miesto, ktoré jej určil. Najprv zacítil úder do brucha a potom mu stiahlo žalúdok aj hrdlo zároveň. Prvé znaky najzložitejšieho prenášania. Pevne zovrel pery, nesmel zalapať po dychu, inak by hrozilo, že vyvráti všetko, čo mal v žalúdku.

Vlna zaklínadla ho vtiahla do temnoty.