Crown of the fallen (Korekcia)

2. kapitola

Uprostred tajomného lesa sa odohrával zvláštny stret. Ani čarodejnica, ani lev sa nepohli, obaja stáli kamenní sťa sochy a vpíjali sa do seba pohľadmi. Čarodejnica dobre vedela, že leva nesmie zabiť a dúfala, že tá prerastená mačka má na vec rovnaký názor. Lebo ak nie... boh jej pomáhaj.

Videla ako sa svaly na levových nohách napli, od jeho skoku ju delili len sekundy. Pevnejšie zovrela meč. Ak to inak nepôjde, bude musieť zabiť kráľovské zviera elfov.

Húštiny za ňou zašuchotali akoby sa cez ne rútil vietor zo samotnej Hory bohov a v poslednej chvíli prepustili bieleho vlka. Arias skočil pred Lywellyn, vyceril zuby v desivej grimase a prikrčil sa na skok, rovnako ako lev pred ním. Dve šelmy od seba delila len úzka stužka potoka.

,,Eco!" Pri zvuku neznámeho hlasu sa Lywellyn strhla. Od šoku sa zabudla hýbať, čo sa jej ešte nikdy nestalo.

Spamätala sa až v moment, keď jej hrot šípu mieril na srdce. Arias stále vrčal, uvoľnil ale svalstvo a lev prekvapivo nasledoval jeho príklad.

Napriek počiatočnému šoku si teraz pokojne prezerala cudzinca, ktorý zjavne odmietal skloniť luk. Muž bol vysoký, dlhé plavé vlasy mu ostro kontrastovali s čiernym odevom, spod prameňov mu vytŕčali zašpicatené uši. Zelené oči ju prebodávali pobaveným pohľadom, akoby bola psom, ktorý zablúdil a dostal sa na miesto, kde by nemal čo hľadať.

,,Kto si?" spýtal sa v spoločnej reči. ,,Nepoznám ťa."

,,Zato ja vás áno," odvetila mu, jej hlas bol rovnako pobavený ako jeho pohľad. ,,Ste Caldhon, Amarellysov syn. Elfský princ, mám pravdu?"

Elf zaváhal, luk trochu sklonil, ale neustále ju pozoroval.

,,Keďže ty zjavne poznáš moje meno, mohol by som sa ja dozvedieť to tvoje?"

Potlačila nutkanie odseknúť mu niečo neslušné a prehltla všetky ostré narážky, ktoré sa jej drali na jazyk.

,,Na tom nezáleží," prehovorila nakoniec. ,,Som priateľka elfov."

,,Mne skôr pripadáš ako ľudský zved."

,,Skôr zbeh. Potrebujem sa pozhovárať s vaším otcom, ak by ste boli toľkej milosti."

,,Ak mi dáš skutočne dobrý dôvod."

Opäť zodvihol luk, Arias výhražne zavrčal.

,,Odvolaj to svoje zviera," prikázal princ.

Lywellyn na neho zazrela a otvorila ústa aby vlkovi prikázala upokojiť sa. Sotva sa ale nadýchla, predbehol ju: ,,Ty si si svoje zviera neodvolal," zavrčal hrozivo. ,,Ale ak na ňu prestane pozerať ako na večeru, prestanem ja túžiť po tom aby som ti roztrhal hrdlo."

,,Arias..." vzdychla Lywellyn.

Princ sa ale rozosmial. ,,Jeden zo Starovlkov! Ktože si, že ťa sprevádza zviera so starou krvou?"

,,Moje meno je Lywellyn," zašomrala nespokojne. ,,A teraz sa naozaj potrebujem porozprávať s tvojím otcom, skôr ako bude príliš pozde." Vôbec si neuvedomila, že jej úctu odplavila vlna netrpezlivosti a začala sa s elfom rozprávať ako so sebe rovným.

,,Prečo sa tak ponáhľaš?" vyzvedal.

,,Skutočne dúfam, že máš viac takých hlúpych otázok!" zavrčala. ,,Skutočne ma tlačí čas. Nemusíš mi robiť sprievodcu, jednoducho ma pusti. Do mesta trafím aj sama."

,,Nepoznáš cestu," usmial sa.

Prekročila potôčik, dobre vediac, že elf sa už vzdal túžby prehnať jej šíp telom. ,,Som staršia ako si myslíš."