Crown of the fallen (Korekcia)

21.kapitola

Lywellyn dýchala ostrý severský vzduch, ktorý jej dráždil pľúca. Plášť podšitý kožušinou uchránil jej telo od chladu, ale do tváre sa jej vietor zabodával ako malé ihličky aj napriek kapucni. Yngvar sa pod ňou chvel od zimy, pretože narozdiel od niektorých koní nemal farebný varkoč, či inú ochranu proti mrazu. Jedinou chabou náhražkou bol Lywellynin plášť, ktorý mala čarodejnica rozprestretý na žrebcovom zadku.

Čoskoro sa k nej pripojil Caldhon na štíhlej elfskej kobylke farby snežienok, ktorá neustále mykala hlavou. Ako každý elf, mal aj Caldhon ľahkú bezzubadlovú uzdu, ale mladá kobylka očividne nebola privyknutá ani na tú. Lywellyn mu vážne kývla hlavou, pričom zadržala svojho žrebca, ktorý sa ku kobyle zvedavo naklonil.

,,Kedy vyrážame?" pretlačila Lywellyn cez skrehnuté pery.

,,Keď príde Calder s mojím otcom a Arrestom. Ale skutočne neviem, kde toľko trčia."

Lywellyn sa nervózne rozhliadla, hľadajúc čo i len náznak po elfských kráľoch. Zatiaľ ale žiadny nezbadala. Jediné čo videla bolo elfské vojsko, úhľadne nastúpené v dokonalých radoch, všetci mali strieborné brnenia a snehobiele plášte, ktorých farbu by im mohol závidieť aj najskorší severský sneh. Kráľov ale nebolo.

Vojsko ešte dlho mrzlo, kým sa všetci traja objavili. Arrestas sa niesol na svojom čiernom bojovom žrebcovi, ktorého hlavu zdobil rohatý šafron. Sám jeho jazdec bol odetý v čiernom, inú farbu na ňom človek sotva zazrel. Opäť si nasadil svoje čierne brnenie, na ramenách zdobené dračími šupinami. Z pliec mu splýval plášť, síce čierny, ale striebornou niťou bol na ňom nádherne vyšitý znak jeho rodu - havran s roztvorenými krídlami. Tento plášť nemal kapucňu, preto svoju tvár vystavoval svetu v plnej kráse bohov.

Po jeho boku sa niesol Amarellys, farba jeho koňa sa zhodovala s farbou zvieraťa jeho syna. Postroj koňa bol rovnako strieborný ako elfovo brnenie, plášť mal zelený ako trojlístky, ktoré Lywellyn občas zahliadla v lete na južných lúkach. Zlaté vlasy, ktoré v bledej zimnej hmle vyzerali takmer biele, mu splývali na plecia.

Calder klusal Arrestovi po druhom boku, odetý v bielom kyryse a striebornom plášti sa veľmi ponášal na svojho blízkeho priateľa Amarellysa. Biely vlasy mal ale vlnitejšie, pri koncoch sa pekne krútili. Lywellyn poznala mnoho žien, ktoré by elfovi také vlasy závideli.

Vyčkala, kým ich predbehnú a potom vyrazila za nimi. Caldhon sa jej držal po boku. Narozdiel od svojho otca sa neunúval s brnením, mal len krúžkovú košeľu farby striebra a kyrys, úplne rovnaký ako košeľu. Lywellyn sa tiež dala nahovoriť na kyrys, ale neustúpila od čiernej farby a šikovne si ho zakrývala plášťom s kapucňou, rovnako ako si kryla meč.

Arrestas pritiahol uzdu a zaradil sa k Lywellyn z pravej strany, čiže z opačnej z akej kráčal Caldhon.

,,Utáboríme sa neďaleko rieky. Podvečer, skôr ako padne tma. Potrebujeme prejsť niekoľko záležitostí, preto by som bol veľmi rád ak by si prišla."

,,Budem tam potrebná?" spýtala sa ho s nadvihnutým obočím.

Arrestas považoval za úspech, že mu odpovedala, preto prikývol. ,,Chceme aby si išla s nami. Keď zaútočíme na hrad, dáme ti šancu vplížiť sa dovnútra a...vykonať to, čo si prišla vykonať."

,,Chápem. Keď sa zložíme, prídem do kráľovského stanu a prejdeme si spoločne stratégiu."

Arrestas cítil jej odmeraný tón, ale spočiatku nečakal, že mu vôbec odpovie, takže ho ochotne prehliadal. Dúfal, že sa jej ľady roztopia natoľko aby sa s ňou vedel normálne porozprávať, ale nechcel na ňu tlačiť. Poznal ju totiž pridobre.

,,Takže večer," zamrmlal, pričom si rozpačito poškriabal zátylok a opäť popchol koňa vpred.

Lywellyn zacítila ako veľmi nesvoj sa cíti v jej prítomnosti a úprimne ju pobavilo, že na ňu najvyšší z bohov odmieta tlačiť, pretože sa bojí jej reakcie. Akoby bola malým dieťaťom, ktoré sa nedokáže ovládať. Predsa nie je natoľko hlúpa, aby robila scény pred celým obecenstvom elfov, z ktorých by sotva traja vedeli o čom je vlastne reč. Odfrkla si a zahnala svoje myšlienky na boha, ktorý sa ju pokúšal nenápadne postrčiť smerom k nezáväznej konverzácii o jej doterajšom živote, akoby o ňom dobre nevedel už celé roky. Jeho opatrné otázky, ktoré jej občas položil ju trochu miatli a vyvádzali z mieri, nepamätala si Arresta ako niekoho, kto chodí okolo horúcej kaše.

,,Na čo myslíš?" zaujímal sa Caldhon.

,,Na rôzne veci," odvetila mu s hlbokým povzdychom.

,,Napríklad?"

,,Nič, čo potrebuješ nutne vedieť, elf," odvrkla.

Caldhon mykol plecami, ale mierne sa pousmial nad jej reakciou.

,,Niekto vstal zlou nohou z postele," okomentoval jej správanie.

,,Nevstala," hájila sa čarodejnica. ,,Len sa nemáš, čo pýtať."

,,Myslel som, že som si vydobyl právo."

,,Pf, to určite, elf."

Začala sa hrať s uzdou, aby rozhýbala skrehnuté ruky. Kožené rukavice jej rozhodne nechránili kožu pred mrazom, rovnako ako jej tenké nohavice ani čižmy nechránili nohy. Bola uzimená, ale rovnako ako Arrestas, prežila veľkú časť svojho života na severe, preto si na tuhý mráz zvykla a toto malo od poriadnej zimy skutočne ďaleko. Navyše bolo ešte vždy leto, trochu chladné, ale na výkyvy počasia v severských oblastiach sa dalo zvyknúť rovnako ľahko ako na mráz.

Taktiež si dobre pamätala, keď ju kráľ poslal splniť zákazku do Severných kráľovstiev, ktoré sú tvorené viac ostrovmi ako ucelenou pevninou. Nielenže tam bola celú dobu poriadna zima, od mora vždy fúkal dravý, ostrý vietor, zapáchajúci po soli a rybách. Bol to najhorší mesiac jej života, pach rybiny, soli a zatuchnutých kožušín zo seba drhla pol roka a stále mala pocit, že sa ho nezbavila. Navyše celé kráľovstvá pripomínala chrup sedliaka, skaly boli sivé, rozoklané a veľa útesov bolo natoľko krivých, že sa vymykalo jej chápaniu ako tam mohli postaviť toľko obydlí. A aby toho nebolo málo, severania boli drsným národom, žijúcim na rybách, solenom mäse a pive. Ich oblečenie sa skladalo z kožušín a tuhej kože a ich povinnú výbavu tvorili sekery a siete na ryby. Čoskoro sa s nimi zžila a po čase uznala, že ich spôsob života je zábavný a nanajvýš hlasný, ale aj tak jej to netrhalo srdce, keď odtiaľ odchádzala.

Keď pustila svoje myšlienky tak ďaleko do minulosti, ktorá sa jej teraz zdala natoľko vzdialená akoby sa to stalo pred sto rokmi a nie pred piatimi, začala uvažovať na jedinou myšlienkou: Pozriem sa tam ešte niekedy alebo všetci zahynieme pri boji o korunu?