Crown of the fallen (Korekcia)

23.kapitola

Boh vytrvalo bojoval s reťazami, ktorými ho jeho bratia pred rokmi spútali. Márne sa pokúšal vyslobodiť si pravú ruku a konečne rozhýbať svoje stuhnuté, zdrevenené telo. Taktiež sa pokúšal prinútiť reťaze aby zostali v naprostom tichu, ale toto jeho úsilie sa ukázalo rovnako márne ako jeho snaha. Alebo žeby nie?

Valdemar, jeho starší brat sa odrazu objavil pred ním a zazrel na neho, čím ho bez slov odsúdil. Brennus si všimol, že má plášť na pleciach ozdobený lesklým havraním perím a uvažoval, či to má byť pocta Arrestovi alebo to má iný, hlbší význam.

,,O čo sa pokúšaš?" vyštekol boh morí.

,,Je to tu nepohodlné. Vyskúšaj si to sám a potom ma súď," ohradil sa Brennus urazene.

,,Len pykáš za svoje činy, ty pes." Valdemar zostal neprístupný a chladný ako prvý sneh.

,,Nezdá sa ti, že už pykám pridlho? Nie je načase pustiť ma?"

Starší boh si pohŕdavo odfrkol a priblížil sa bližšie. ,,Rob, čo len chceš, braček, ale nepustím ťa ani keby si umieral. Zradil si našu dôveru a už nie je ani najmenšia nádej, že ju získať naspäť."

,,Skutočne ma teda nechceš pustiť, môj najdrahší braček?" spýtal sa medovým hlasom, ktorý dokázal používať len on.

,,Nie," zavrčal Valdemar a v ľahkomyseľnom momente sa naklonil nad Brennusa. ,,Nepustím ťa."

Brennus, ktorý konečne uspel, mu opätoval úlisný úsmev. ,,Ako si želáš," šepol mu do tváre. ,,Uži si roky nečinnosti."

Valdemar sa už nestihol stiahnuť, v bruchu ucítil krátke ostrie dýky. Neveriacky pozrel dole. Brennusova ruka stískala tenkú, žiarivú dýku, po ktorej stekala krv. Okolo zápästia sa mu ovíjali pretrhnuté reťaze, ktorých konce žiarili tak, akoby ich vytiahol z najmocnejšieho ohňa.

,,To nie je možné," šepol Valdemar.

,,Trochu originality, braček," usmial sa Brennus. ,,Toto hovorí každý."

Brennus zatlačil na dýku a pokúšal sa Valdemara strhnúť pod seba a pripútať ho, ale starší boh uskočil vzad, čím si vytrhol zbraň z tela a zasyčal od bolesti. Ustúpil o pár krokov vzad a uvoľnil si meč v pošve. Plynulým pohybom zhodil z pliec havraní plášť a vyčkával, čo sa bude diať.

Mladší boh za zatiaľ teatrálne postavil, reťaze z neho padali ako lavína z hôr. S rinčaním dopadli na zem, kde sa zvíjali a menili sa na popol v zábleskoch ohňa. Valdemar už neváhal, vytrhol meč z pošvy, oceľ skalená v slzách padlých bohov, opísala polkruh okolo jeho tela. Brennus sa mu vysmial a v rukách sa mu objavila jeho sekera, na jej ostrí bolo množstvo zabudnutých žltých znakov, ktoré žiarili tak mocne, že oceľ Valdemarovho meča proti nim ochabla a pohasla.

Valdemar sa nadýchol plným dúškom, pokúsil sa upokojiť srdce, rýchlo bijúce z prekvapenia zmiešaného so zlosťou. Mal jedinú úlohu, sklamal Arresta, sklamal všetky žijúce tvory, ktoré budú nútené pokľaknúť pre jeho bratom, ktorý stratil dar zdravého rozumu už pred dlhými rokmi. Hladný výraz v Brennusových očiach ho síce nedesil, ale vyvádzal ho z mieri, dokázal sa sústrediť len naň.

Pomaly sa začali obchádzať, ani jeden neútočil. Obaja sa pokúšali rozpomenúť na slabé miesta svojho brata, ešte z čias, keď bojovali na rovnakej strane. Tie už ale boli tak nenávratne stratené, že sa do seba museli pustiť ako besné psy, aby zistili všetko, čo zabudli.

Stále sa ale k ničomu nemali. Brennus si spomenul len na to, že je jeho brat mocný a skúsený bojovník, ktorý nepozná zľutovanie, je rýchly a ostrie jeho meča nikdy neminie cieľ. Valdemar si na druhú stranu spomínal len na to, že je Brennus so sekerou pomalý, ale každý jeho úder bolí o to viac. Navyše sekera bola obojstranná, z jednej strany mala naostrené ostrie a z druhej bodec. Valdemar nevedel určiť, s ktorou stranou by sa stretol radšej ak k tomu príde.

Zamával mečom, aby mu lepšie sadol do ruky a zastavil, pripravený útočiť. Brennus zopakoval jeho príklad, trochu sa prikrčil a zúžil oči.

A potom to prišlo. Brennus sa rozbehol, Valdemar sa nedal zahanbiť a rozbehol sa mu naproti. Kým mladší boh dvíhal sekeru k útoku, starší vyskočil s mečom pripravený na smrteľný sek.

Boj teda započal.