Crown of the fallen (Korekcia)

4.kapitola

Kmene stromov boli ešte vždy zahalené v hmlistom opare, keď z brán paláca vycválali dvaja mlčanliví jazdci. Za nohami ich koní sa vznešene niesli šelmy - jeden vlk, ktorého kožuch sa strácal v hmle; a jeden lev.

,,Ktorým smerom vlastne pôjdeme?" pokúšal sa Caldhon prekričať vietor.

,,Smerom na sever. Dnes prenocujeme na hraniciach ľudských a elfských obydlí a ráno zamierime tak ďaleko na sever ako to len pôjde."

,,Kam ďalej?"

,,Smerom k Eborothu," odvetila mu Lywellyn.

,,To je hrad Arresta, nie? Boha podsvetia?"

Čarodejnica pootočila hlavu a hodila na neho kradmý pohľad.

,,Presne ten," znela jej odpoveď.

Lywellyn rovnako ako ten biedny počet vzdelaných ľudí vedela, ktoré náboženstvo uznávajú v radách elfov. Náboženstvo Troch. Inými slovami, jediná pravá viera, pretože narozdiel od iných bohov bola Trojica skutočná. Najstarší z nich Arrestas, boh podsvetia vládol nielen pod zemou, ale aj na nej. Za dávnych časov, keď ešte národy žili v súlade, bolo možné navštíviť ho v jeho sieňach - v hrade zvanom Eboroth. Bol to vládca ohňa a zeme, úplný opak svojho mladšieho brata Valdemara, vládcu vody. Najmladším z bratov bol vládca oblohy Brennus. Čarodejnica poznala všetky podrobnosti daného náboženstva, napriek tomu, že nikdy neprejavila záujem v podporovaní omší, či viery samotnej.

Jediným sviatkom, ktorý sa jej páčil bola oslava Zimného slnovratu, najvýznamnejší sviatok boha Arresta, keď sa tancovali ohnivé tance. K Zimnému slnovratu sa viazalo ešte mnoho iných tradícií, ktoré obľubovala, ale prešlo už veľa rokov odo dňa, keď ich naposledy slávila.

Slávnosť, na ktorej sa zúčastnila včera večer bola poctou bohovi Valdemarovi. Brennusova slávnosť sa konala cez Enlyiu , čiže Deň hviezd.

Povzdychla si, vietor jej vyšklbol zvuk z pier a odvial ho do nenávratna. Čarodejnica sa naposledy pozrela ponad plece na tmavé siluety paláca, strácajúce sa v rannej hmle.

Caldhon mlčal rovnako ako Lywellyn, takže medzi nimi zavládlo ničím nenaplnené ticho. Jediným zvukom okrem vzdialeného šuchotania lístia boli len kopytá, rytmicky dopadajúce na tvrdú lesnú pôdu. Arias pridal a dostal sa na úroveň Yngvara. Ako na povel zrýchlil aj lev a pridal sa k boku svojho pána.

Lywellyn si premerala leva. ,,Ako sa vlastne volá?" spýtala sa.

,,Anderion," odvetil Caldhon a pozrel na svoje zviera s hrdosťou. ,,Tvoj sa volá Arias, však?"

,,Nepamätám si, žeby som to pred tebou zmienila," zarazila sa čarodejnica.

,,Oslovila si ho menom, keď si ho napomínala."

,,Nenazvala by som to práve napomínanie."

Elf len nedbalo mykol plecami. Čarodejnica aj napriek svojmu tvrdému pohľadu musela uznať, že bol krajší ako väčšina elfov, ktorých stretla. Ak už kvôli ničomu inému, mohla tak súdiť podľa pohľadov elfiek, ktoré na neho včera vrhali zamilované pohľady.

Caldhon nadvihol obočie, keď si všimol, že sa na neho ešte stále pozerá.

,,Hľadáš niečo?" spýtal sa jej.

,,Skúmam," odvrkla.

Elf sa pousmial a ona odvrátila pohľad. Opäť sa sústredila na cestu pomedzi stromy. Dobre vedela, že jej kôň len tak ľahko nestratí orientáciu a aj bez jej velenia ju zavedie na miesto, na ktoré sa chce dostať. Cítila na chrbte elfov pohľad, takže zavrčala a zazrela na neho ponad plece. Caldhon pozrel iným smerom a nevinne sa usmial.