Crown of the fallen (Korekcia)

35.kapitola

Muž v čiernom jazdeckom odeve, ktorý len podtrhával farbu jeho smaragdových očí, nehlučne našľapoval na chladný biely mramor, špinavý od dávno uschnutých kvapiek krvi. Čierny plášť za ním poletoval ako krídla, plecia mu zdobilo havranie perie, ktoré sa lesklo mnohými farebnými odleskami. Robilo mu mohutnejšie plecia, jazdecký odev ale skutočne odhaľoval, že nie je taký svalnatý ako sa na prvý pohľad zdá. Miestnosti boli zaliate bielym svetlom, ktoré ho mrazilo v útrobách, bolo chladné ako úsvit na najodľahlejšom severskom kopci. Ostrý vietor, preháňajúci sa na samom vrcholku hôr sa mu zarezával do tela a šklbal mu plášťom od tela, dovnútra chrámu vnikal cez početné okná bez skla. Arrestas dobre vedel, že jeho mladší brat neznášal sklo, ktoré by mu hyzdilo výhľad na východ a západ slnka.

Vietor sa preháňal po prázdnych obrovských miestnostiach, v ktorých by Brennus mohol hostiť aj celú armádu, a nikto by sa nemohol sťažovať, že sa nezmestí. Jeho šelestenie Arrestovi vadilo, kazilo mu sluch, a tak nedokázal odhadnúť, či je skutočne sám alebo ho jeho brat nenápadne pozoruje. Rozhliadal sa, zelenými očami prehľadával jednotvárne biele steny a bohato zdobené stĺpy v elfskom štýle. Všetko bolo rovnako prázdne ako keď sem zavítal naposledy, nikde nenarazil na živú bytosť, sochu, či kus nábytku, všetko bolo čisté, blýskavé a predovšetkým prázdne ako púšť.

Nazrel medzi dva stĺpy, rovno na nádherný výhľad. Štíty hôr sa dotýkali oblohy, pomedzi nedokonalé trojuholníkové tvary vykúkala jasná guľa slnka, ktorého lúča osvetlili jemnú vrstvičku ľadu na skalách. Zaligotali sa a stiekla z nich voda, akoby neboli skalami, ale rastlinami, z ktorých ráno steká rosa. Oprel sa o jeden zo stĺpov, na ramene zacítil jeho vyrezávanú štruktúru. Nadýchol sa ľahkého vzduchu a uvažoval nad tým, koľko rokov už ubehlo odvtedy, čo ho jeho brat vyhostil zo svojho sídla a zakázal mu opäť sa vracať. A teraz tu stál, pokúšal jeho trpezlivosť a svoj život, očakávajúc, či sa Brennus umúdri alebo sa bude musieť znížiť k jeho vražde. Kedysi to bývalo inak, kedy sa to všetko tak zvrtlo?

,,Braček," vyslovil Arrestas, neprinútil sa ani len k tomu aby sa odvrátil od pohľadu na slnko.

,,Arrestas," odvetil Brennus stojaci za ním.

Neútočili na seba, obaja očakávali pohyb toho druhého.

,,Bol si vykázaný," nadškrtol mladší boh zdržanlivo. Pocit, ktorý ho zachvátil bol pre neho novým, cítil len hlboké sklamanie zo seba samého a z toho čo vykonal, ale ustúpiť už nemienil.

,,Bol si spútaný," mykol plecami Arrestas, slová boli jeho jediným protiútokom. Pootočil hlavu a vrhol nič nehovoriaci pohľad na Brennusa, ktorý mlčky očakával jeho slová. ,,Mohli sme ťa zabiť, braček. No neurobili sme to. Prečo teda ty chceš zabiť nás?"

Na to Brennus nepoznal odpoveď, cítil sa porazený a malý, zabudol na to ako pôsobí Arrestova aura. Prítomnosť jeho brata mu dovolila nazrieť do svojho vnútra a vybojovať nad sebou malý súboj, vojnu nepodstatnú pre iných, no dôležitú pre neho. Potláčala jeho chamtivosť, pýchu a zlo, ktoré v ňom celé roky narastalo a živilo sa ako odporný príživník.

,,Čo urobíš ak ti poviem, že neviem, čo ma k tomu viedlo?"

,,Viem, čo ťa k tomu viedlo, braček. Napriek tomu by som ti povedal, že ma to mrzí. Nechcem ťa zabiť. Nechcem sa stať skazou svojho brata."

,,Nestal by sa ňou. Mojou skazou som ja sám, Arrestas. A musím ukončiť to čo som začal. Je mi ľúto všetkého, čo som vykonal, čo som povedal i toho, čo som svojimi činmi vyvolal a čoskoro to príde. No svoje slová už nezmením, svoje činy neodčiním a vybojujem svoj zúfalý boj až dokonca. Odpusť mi, braček a ja na teba budem spomínať dobre."

,,Nemusíme bojovať, Brennus."

,,Ale musíme, vždy sme museli, bolo to dané, bolo to proroctvo."

,,Neverím proroctvu nášho otca a ani ty by si nemal."

Brennusovi sa na tvári rozlial unavený, ľútostivý úsmev, plný nevypovedaných slov. ,,Potom mi už nič neostane, braček. Poď, je čas to ukončiť raz a navždy. Zabudnime aspoň raz na staré hriechy a tvárme sa, že sme naspäť na Hore bohov, kde nás náš otec učil umeniu šermu, bude to obyčajný detský súboj medzi dvomi bratmi, s jedinou výnimkou - po tomto detskom súboji zostane stáť len jeden. A obaja vieme, že ním budeš ty."

V jeho prítomnosti sa hanbil, ľutoval svoje činy, ale nedonútil sa poľaviť, bojoval ďalej za svoje presvedčenie a tasil meč. Arrestas urobil to isté, prvé zrazenie ich mečov pripomínalo kvílivý nárek dvoch malých chlapcov.