Crown of the fallen (Korekcia)

14.kapitola

   ,,Spálenisko," zdelil Amarellys Arrestovi úplne jasný fakt. 

   Pán bohov sa zadíval do diaľky, na miesto, ktoré pozoroval jeho elfský priateľ. Sotva, čo opustili priestory elfského lesa, dostali sa na vyvýšené priestranstvo, z ktorého sa im naskytol pohľad na ľudské mesto v ruinách. Arrestas prvý popchol koňa k domom, z ktorých sa ešte dymilo. Čím bližšie bol, tým viac ho v nose dráždil ostrý zápach síry a popola. 

   ,,Kto to mohol byť?" spýtal sa Amarellys, ktorý viedol vydeseného koňa povedľa Arresta. 

   ,,Čierni jazdci z Východu," odvetil boh bez dlhého rozmýšľania. 

   Elfský kráľ sa nepokojne ošil. ,,Ako si môžeš byť taký istý?" 

   ,,Zápach síry," začal Arrestas, pričom zastavil koňa. ,,A navyše na zhorených častiach domov, ktoré ešte ako-tak stoja sú nakreslené ich znaky. Niekoho lovili, to je nad slnko jasnejšie."

   ,,Ale koho?"  

   ,,Podľa toho, čo si mi hovoril, musíš mať jasnú predstavu." 

   ,,Ale kto ich povolal?" 

   ,,Kedysi dávno pracovali pre môjho otca, ale ten je už dávno po smrti. Určite ich zavolal skúsený mág, ktorý rozhodne nebol ľudského pôvodu." 

   ,,Jeden z elfov to určite nebol. A ak neprišli sami mohol ich zavolať len..." Ďalšie slová zanikli v hrdelnom reve. 

   Z ruín domcov sa začali trúsiť postavy. Amarellysov kôň sa splašil, ale elf ho poľahky zvládol, Arrestov kôň nehol ani brvou. Kým elfský kráľ siahol na meč, boh si prezeral svojich protivníkov. Aránayjci. Samozrejme. 

   Aránayjci, ako sa druh tvorov nazýval stavbou tela pripomínal statných mužov. Nohy mala zahalené v kožených nohaviciach, niekoľkokrát prešívaných a na nohách mali topánky obité oceľou. Mohutné zarastené hrude im chránili len kožušiny rôznych farieb, ktoré stiahli zo svojich úlovkov. Kým sa najdrobnejší z nich mohli pýšiť len biednou kožušinou z oviec alebo líšok, najväčší mali hrude spolovice zakryté kožuchmi z medveďov, vlkov, lesných leopardov, skalných púm, či dokonca levov. Takmer každému z nich spod kožušín vytŕčalo aspoň jedno rameno a kusisko hrude, aby ukazovali svetu koľko jaziev utŕžili v súbojoch. Ich hlavy ale boli najhoršie. Elfov prepaľovali ich temno čierne oči, husté brady mnohých farieb mali spletené do strapatých zachlpatených vrkočov, dlhé vlasy mali špinavé, umazané od blata, potu, prachu a krvi. Spod toho všetkého im z bokov hlavy rašili rohy ako býkom, či baranom. Dlhé a rovné, či zakrútené, všetky iné. Rohy boli pre Aránayjcov rovnako neodmysliteľné ako špicaté uši pri elfoch. Poniektorí mali na hlavách narazené prilby, ale veľa z nich sa uspokojilo len s modrou a červenou farbou, ktorá im pokrývala tvár v rôznych aránayjských runách pre boj a železnými ozdobami na rohoch. Ani jeden z nich nemal meč, či štít. V rukách držali palcáty, bojové sekery a kladivá, kropáče, či ostatné gule na reťaziach. 

   Žiadny z elfov pred hrozbou necúvol, sami si prichystali zbrane, pripravení čestne umrieť v súboji. Aránayjci ich obkľúčili a tlačili na nich z každej strany. Elfovia mali početnú prevahu, ale Aránayjci boli oveľa väčší a ich ťažké zbrane oveľa ničivejšie, schopné vyradiť z boja niekoľko protivníkov naraz. Boli ale pomalí a ťažkopádni. 

   Arrestas sa neuchýlil k použitiu mágie, do bojov sa zásadne zapájal len s mečom v ruke. Mágiu v boji proti niekomu, kto mágiu neovláda považoval za zbabelstvo. Vedel, že Aránayjci majú vo svojich radách aj mágov, ale tých bolo poskromno. Uvedomoval si aj to, že pravdepodobne oni boli tí, ktorí povolali Čiernych jazdcov. 

   Elfovia boli húževnatí, ale boj sa stále nakláňal raz k jednej a raz k druhej strane, preto Arrestas stratil pojem o chode bitky a radšej sa venoval len vlastnému meču. Hladkým pohybom zoskočil na zem, kde sa kotrmelcom vyhol ostriu sekery len preto aby na neho následne letelo bojové kladivo s bodcom. Rýchlo si kľakol, kladivo mu preletelo tak tesne nad hlavou až zacítil ako sa ťažký kov šuchol o jeho havranie vlasy. Potlačil nutkanie šťavnato zakliať a udržal si chladnú hlavu. 

   Vyskočil na nohy a meč zabodol hlboko do brucha svojho protivníka, raz s ním zvrtol a nechal ťažké telo skĺznuť z ostria. Sotva, čo sa zošuchlo opísal polobrat a presekol hruď Aránayjcovi za jeho chrbtom, ktorý dvíhal palcát. Ostrím zablokoval sekeru a zvrtol meč tak aby sa zakliesnil pod ostrie a na chvíľu úplne zabránil pohybu zbrane. Učinil tak len preto aby chráničom na voľnej ľavej ruke odrazil ranu kropáča. Rana onitovej gule ho aj napriek kovu, chrániacemu jeho predlaktie, poriadne zabolela. Ruku ale rýchlo stiahol, nedbajúc na bolesť, hodil meč na zem, oboma rukami zovrel porisko sekery a aj napriek protestom zo strany jej vlastníka sa zvrtol okolo svojej osi a zaboril ostrie sekery hlboko do brucha muža, ktorý držal kropáč. Následne sekeru vytrhol Aránayjcovi z rúk a obratom mu ňou oddelil hlavu od tela. Napriek tomu, že bola sekera ťažká, neohrabaná a úplne mizerná ako vrhacia zbraň, hodil ju rovno do hrude prichádzajúcemu Aránayjcovi. Plynulým pohybom zdvihol zo zeme svoj meč a pripravil sa k ďalšiemu útoku. 

   Amarellys zatiaľ bojoval dvomi mečmi, čo bola jeho špecifikácia. Zablokoval útok pravou rukou a ľavou hladkým pohybom presekol svojmu sokovi hrdlo. Ten sa s bublaním zviezol k zemi. Otočil sa okolo svojej osi a mečom v pravej ruke zasadil mužovi za sebou smrteľnú ranu vedúcu cez obnaženú hruď. 

   Boj bol surový, jeho účastníci sa po sebe driapali ako rozdivočené šelmy, ich počet redol. Amarellys pod tlakom klesol k zemi, stále sa zúrivo brániac. Pomoc mu prišla takmer ihneď. Cez Aránayjcov krk prekĺzol meč a jeho krv pošpinila elfskému kráľovi bledú tvár. Arrestas zhodil telo z meča a pomohol kráľovi na nohy. 

   Aránayjci sa začali pomaly sťahovať naspäť do svojich podzemných úkrytov a elfovia ich nechali ísť, boli zmorení bojom, zranení a mnohí prišli o dobrých dlhoročných priateľov. Amarellys krátko po ich ústupe spočítal straty, kým si Arrestas čistil meč, opäť úplne stratený vo svojich myšlienkach. Bledé ostrie jeho meča sa lesklo od čiernej krvi, vpíjala sa do jeho vnútra a miešala sa s krvou, ktorú síce nebolo vidieť, ale už roky špinila jeho meč. Niekde vnútri cítil, že toto nebol posledný stret. 

   Elfský kráľ dal čoskoro povel na odchod z ruín mesta, beztak sa tam už zdržali pridlho. Elfovia sa uvoľnili až v moment, keď ho mali ďaleko za sebou. 

   Za celú tú dobu Arrestas neprehovoril, rozmýšľal nad niečím, čo sa vymykalo elfskému chápaniu.