Z pohľadu Riša
Strašne som sa hanbil keď odo mňa utiekla. Ale mal som divný pocit. Cítil som že by som mal bežať za ňou. Chvíľu som sa rozhodoval. Idem.
Bežal som ako o život ale mala poriadny náskok. Netušil som že vie tak dobre utekať. Keď som konečne dorazil k ich vile, prešiel som cez roztvorenú bránu. Ani vchodové dvere neboli zatvorené. Vstúpil som dnu.
,,Haló?" zakričal som.
Nikto sa mi neozýval. Z horného poschodia bolo počuť vodu.
,,Ou nie..."
Vybehol som po schodoch za tým zvukom. Priviedol ma k bielym dverám. Boli zamknuté. Priložil som si ucho na dvere aby som zistil čo robí. Plač. Pokúšal som sa otvoriť dvere. Kričal som na ňu. Ale neopovedala mi. Poobzeral som sa. Nič na vylomenie dverí tu nebolo. Fajn. Odstúpil som od dverí asi na tri metre.
,,Raz... Dva... Tri..." odštartoval som sa a rozbehol.
Vykopol som dvere. Ale to čo som tam našiel nikomu neprajem vidieť. Ležala vo vani celá od krvi. Vytiahol som mobil a vytočil číslo na záchranárov. Nadiktoval som im adresu a odhodil mobil. Kľakol som si k nej a vytiahol ju z vody. Schmatol som uterák a snažil sa zastaviť krvácanie.
,,No taaak.. Toto mi nesmieš urobiť. Počuješ ma?!" upustil som sa.
Ani som si neuvedomil že mi tečú slzy. Počul som sanitku. O chvíľu k nám dobehli nejakí muži a zobrali mi ju z náručia. Vzdialil som sa nechal ich pracovať. Bol som rozklepaný. A čo bolo najhoršie...
Nestihol som jej povedať ako ju mám rád...
.........................................................
Na pohrebe sa stretli všetci jej priatelia ale aj nepriatelia. Jej stará partia chalanov bola úplne na dne. Neprejavovali žiadne emócie. Nová partia plakala. Hlavne čo sa týka báb... Rodičia a Mišo... To ani nepotrebuje komentár. Prišla sa s ňou rozlúčiť aj celá trieda. Možno iba zo slušnosti ale prišli. Všetci upierali pohľady na jej čiernu rakvu. Postupne sa presunuli na cintorín kde ju s úctou pochovali.
Každí si uvedomil ale jednu vec. Už nikdy sa nevráti.....
The end....
