Aj Tí Najdrsnejší Machri Majú City

Zlý deň? Ani nie.

,,Vstávaj mladý! Tá dlhá noc je už za nami a treba vstávať!!" kričí na mňa Is, aby ma konečne zobudila. ,,Bolí ma hlava, daj mi pokoj!" hovorím celkom potichu na obranu. ,,Včera si mi niečo sľúbil! Keď nás tu nájdu naši tak to nebude moc dobré. A ja chcem mať ešte niekedy voľný dom!!" hovorí nahlas. ,,Dobre, dobre už vstanem, len nekrič prosím, len nekrič! Pukne mi hlava!" je to ako zmluva s diablom. Chcem spať. Ale to asi nejde. ,,Koľko máme času?" spýtam sa jej. ,,Zhruba hodinu a pol. To aby si sa stihol dať dokopy," zasmeje sa. Rozsvietim mobil, aby som zistil, koľko je hodín. Osem dvadsaťtri? Vážne?? Už niekto vstával  niečo po ôsmej keď má opicu?
,,Nepozeraj tak na mňa tak... Môžeš si za to sám," povie pravdivo. ,,Chcel som povedať len ĎAKUJEM." Is príde ku mne a objíme ma. ,,Ale mal by si si fakt pohnúť. Bodla by ti aj sprcha," poznamenala. ,,Áno, áno už..." Postavím sa z gauča, na ktorom som však nezaspal. Teda... ja ani neviem... skoro nič si totiž nepamätám. Až na ten bozk teda. V duchu som sa zasmial. ,,Urobím raňajky? spýta sa Is. ,,To by bolo skvelé Issabelka." usmial som sa. ,,Za tú Issabelku ti urobím len polovičnú porciu!" ,,To sa hodí! Veľa toho teraz nezjem." poznamenal som. ,,No tak toto mi nevyšlo..." zasmiala sa. ,,Fúú... takto zle mi fakt dlho nebolo..." ,,Nezabudni povedať "už nikdy nebudem piť"." zasmiala sa. ,,Hah, tak to určite." dal som jej pusu do vlasov.

Pomaly a potichu otváram vchodové dvere.
,,Ahoj mami."
,,Kde si akože bol celú noc??"
,,No.. Bol som na tej oslave... a... zabávali sme sa. Trošku sme sa pripili... A všetci sme tam ostali spať. Nič zvláštne... Viem, že som ti to asi mal oznámiť, ale... mám už 17 a viem sa o seba postarať."

,,Ja viem. Si dobrý chlapec. Len sa bojím, čo s tebou urobia tí noví kamaráti. Zmenil si sa. To sme si už všetci všimli. Len nechcem, aby si jedného dňa prišiel za mnou a povedal, že si nejakú nabúchal... A s tým alkoholom to nepreháňaj... Viem, že to patrí k puberte, ale nemá sa to preháňať. Nech ťa nechytia policajti. Ešte by si to nemal robiť, ale nesúdim ťa, lebo samozrejme som si tým tiež prešla. Ale buď si vedomý, že si vzor pre svojho brata."
,,Áno mami, neboj," dal som jej pusu na čelo a šiel do izby.

V izbe som si ľahol na posteľ a oddychoval. No... teda... neviem, či sa to dá nazvať oddych, keď máte opicu, ale aspoň sa o to pokúsim.

Na päť minút som zavrel oči a počul som len pípnutie messengeru. ,,Hhhh... kto ma teraz otravuje??" povedal som podráždene. Odomkol som obrazovku a zbadal chatovú hlavičku, na ktorej svietila tá najkrajšia fotka. Fotka Kate. Chvíľu som na ňu len tak pozeral a prichytil sa, ako sa mi zdvihli kútiky úst. Zrazu sa mi v hlave vynorili spomienky. Spomínal som na ňu. A tiež som premýšľal ako sa asi má. Ako to tam ide bezo mňa? Prečo som si až teraz uvedomil ako mi to tam chýba? Opäť sa vraciam späť. A zas sa mením. Mením sa stále, keď premýšľam nad starým životom. Ako keby som sa chcel vrátiť a nikdy odtiaľ neodísť. Prečo 'ako keby'? Sám neviem čo robím. Tieto dva životy sú úplne odlišné. A spolu nejdú dokopy. Vtedy som si hovoril, že nikdy nezačnem fajčiť, lebo ak začnem byť závislý, tak to bude zlé a nechcem dávať tisíce dolárov na sprosté cigarety, ktorými si len krátim život. A teraz? Fajčím. Niekedy sa sám nechápem čo to robím a prečo to sakra robím. Ale to patrí k životu. Skúšať nové veci. Asi som sa zamyslel na fakt dlho, pretože mi zhasol dysplay. 

Kate ♥:
Ahoj, ako sa máš?

Dave ♣:

Ahoj, žijem a ty?

Kate ♥: 

Asi rovnako.

Dave ♣:

Tak v tom prípade je to fakt zlé. Čo sa stalo?

Kate ♥: 
Už to tu nie je také ako predtým... Bez teba to tu nefunguje. Už toto mesto nemám rada tak ako kedysi... Pretože teraz to je len mesto. Vtedy to bol domov. Ani moje srdce bez teba nefunguje. Pretože s jednou polkou srdca neprežiješ dlho. Ale ako som napísala, ešte žijem. 

Po tejto správe ma zamrazilo. Zrazu som mal obrovskú a nekončiacu chuť objímať ju aspoň dve hodiny vkuse. Je moja droga. Droga, ktorá je vysoko návyková a máte z nej ťažkú závislosť. Presne tak to cítim. 

Dave ♣:

Tiež mi chýbaš. Ale to nie je jediný môj problém. Ako som sem prišiel, potreboval som niekde zapadnúť. S menšími problémami sa mi to podarilo. Ale nie celkom podľa mojich predstáv. Tí, proti ktorým sme stále bojovali... šikanisti a tak... Teraz som jeden z nich. Nie je to ľahké, ale ak chcem prežiť, tak jedine s nimi. Sám proti nim bojovať nemôžem. Nemám svoj tým. A žiaden iný ho nenahradí. Je to ťažké... ale zatiaľ sa nejak držím. P.S. Potrebujem ťa. 

Kate ♥:

Máš ešte to tričko supermana, ktoré som ti dala?

Dave ♣:

Jasné, že mám. :D

Kate ♥:

Tak si ho obleč. Bude to ako keby som bola pri tebe.

Dave ♣:
Aj tak ťa nič nenahradí. Ale keď nič iné, tak aspoň toto. ♥

Skutočne som prišiel ku skrini a otvoril ju, aby som si vybral to tričko. A zrazu: ,,Alebo vieš čo? Rozmyslela som si to. Už je obsadené." V skrini stála Kate a mala oblečené tričko, ktoré som si mal v pláne fakt obliecť. Ona je vážne môj superhrdina. Až na to, že je skutočná. Zo skrine sa rozbehla ku mne a vyskočila na mňa. V tom šoku, ako som ju videl som neveril, že je to ona. Ale keď na mňa vyskočila, pochopil som, že je fakt reálna. Žena z mäsa a kostí. Moja Kate. ,,Dlhú dobu na mňa nikto neskákal. Prepáč, vyšiel som z cviku. Mala by si sem chodiť častejšie." ,,Bože, tak rada ťa opäť objímam. Skoro som zomrela." ,,Ja tiež, keď som ťa uvidel v tej skrini. Ale stihol som naspäť ožiť." zasmiali sme sa. Len som tak stál v strede prázdnej izby pred otvorenou skriňou a mal okolo pása zavesenú babu, ktorú nadovšetko ľúbim. V tejto nezmenenej polohe sme boli asi päť minút, ale, samozrejme, to ubehlo strašne rýchlo. Láska je najväčšia záhada ľudstva, ale všetci sme radi, že ju máme. ,,Ľúbim ťa." pošepla mi do ucha. ,,Aj ja ťa ľúbim, Kate." pošepol som jej späť. Keby nás niekto cudzí videl, ako sa objímame, keď je zavesená na mojom páse a ako si hovoríme, že sa ľúbime, myslel by si, že sme beznádejný zamilovaný párik, ktorý bude žiť v láske navždy. Navždy mladí. Pravda z toho je však len to posledné. Navždy sa budeme ľúbiť. Avšak, pochopí to len ten, kto vie, čo je to v skutočnosti láska. Láska, to nie sú len zamilované páriky. To je aj matka a dieťa, či priatelia. Vždy som považoval kamarátstvo ako niečo viac, ako je vzťah. Pretože vzťah je niečo, čo si vyberieš, ale kamarátstvo je to, čo si. Možno aj preto mi bolo viac smutno za Kate ako za Angelou, keď som odchádzal. Je to proste veľmi silné puto, ktoré nikto a nič nepretrhne.