On a Ona [DOKONČENÉ]

15. Kapitola

,,Po prvé My nemáme problém. TY máš problém. A po druhé vypadni Ryan, inak ťa vyhodím sama." Pohrozila som mu.

,,Okej, kroť hormóny mladá. Mali by sme ísť k tebe a pozhovárať sa." Pomaly navrhol a rukami niečo naznačoval. Akoby som bola cvok.

,,Je neskoro a ja som unavená. Môžeš prísť zajtra do centra mesta." Navrhla som mu a sama som si želala, aby to odmietol.

,,Nemôžem." Chcel pokračovať, no zastavil sa.

,,Ja dnes nemám náladu." Ukončila som to a obišla som ho.

,,Umieram." Hlesol a mňa to prinútilo otočiť sa naňho. Skúmala som každý jeden jeho bod na tele ale nikde som nevidela otvorenú ranu či krv. Buď mi klamal alebo som niečo prehliadla.

,,Musíš ma vypočuť a veriť mi."

Zasmiala som sa. ,,Mám veriť chlapcovi, ktorý mi znepríjemňoval každý jeden deň v škole? Ktorý ma ničil a šikanoval? To nemyslíš vážne." Jeho oči priam prosili.

,,Ver chlapcovi, ktorý ťa na lyžiarskom pozval na pohárik a prichýlil ťa na izbe." Niečo sa vo mne pohlo. V tom mal pravdu. Keby mi dvere otvoril niekto iný, tak by ma namieste vyhodil. No on to neurobil. Umožnil mi uňho prespať a vďaka nemu som nemala problémy.

,,Päť minút. Ani o sekundu dlhšie." Oznámila som mu a v kabelke som začala hľadať kľúče odo dverí. On len za mnou stál a mlčal. Ešte nikdy pri mne nebol. Vlastne ešte nikdy nikto pri mne nebol okrem Katie a Bianci. Bola som rozhodnutá, že ostaneme v kuchyni. Do svojej izby by som ho nevolala.

Keď som sa vytočila naňho aby som mu dovolila vojsť dnu, nebol tam. Nestál na verande, ani nikde nablízku. Nevedela som akú hru so mnou hrá, ale nepáčilo sa mi to. Dokonca som nechápala, ako sa mohol tak rýchlo a hlavne potichu vytratiť. Podstatné je, že ho nebolo a ja som začínala mať pocit, že sa mi len prisnil. David tvrdil, že sa mu nevedia dovolať a on si o pol jednej stojí pred mojím domom na verande ignorujúc telefonáty.

Týždeň som Ryana nevidela. S Davidom som sa videla každý deň. Odprevádzal ma do školy, prišiel po mňa po konci vyučovania a vzal ma na rýchly dezert. Potom so mnou išiel do kaviarne odkiaľ išiel do svojej práci, pracoval v nejakom supermarkete. Každý večer sme niekam zašli. Vzal ma do kina, na piknik do jarnej záhrady, na prechádzku parkom. Bol to krásny týždeň. V škole si nikto nič nevšimol. Myslím môj úsmev, za ktorým sa ukrýval David. Len Katie to ospevovala a pripomínala mi to každú jednu sekundu. Všetko bolo perfektné.

,,Čo by si povedala, keby sme večer skočili na bowling. Len ty, ja a moji kamoši, ktorý budú aj tvojimi kamarátmi." Normálne som spanikárila. Nebola som spoločenský typ. Veď viete. Ja a moja samota.

,,Aha." Povedala som si, že dám aspoň neutrálnu odpoveď. Ved lepšie ako nič.

,,Roxy, chcel by som ťa im predstaviť ako svoje dievča." Zastali sme a ja som sa naňho musela pozrieť. Čakal na moju reakciu. Keby bola vedľa mňa Katie tak by som ju požiadala aby ma štipla. Mala som pocit, že sa mi to sníva.

,,Aha. Vieš mohol by si mi to zopakovať? Asi som zle počula." Usmial sa a pritiahol si ma bližšie k sebe.

,,Chcela by si byť moje dievča? Pretože mne by sa to páčilo. Tá predstava o nás dvoch." Keby ma nedržal, tak asi odpadnem.

Najprv som sa usmiala len kus. Neskôr som sa usmiala od ucha k uchu ako idiot a prikývla som. On ma na to vášnivo pobozkal. Bola som tým najšťastnejším dievčaťom.

~~~

,,Nemaj strach, bude tam aj Katie." Ubezpečil ma a otvoril mi dvere na bowling. Hneď mi spadol kameň zo srdca.

David ma držal za ruku a usmieval sa. Ja som sa na úsmev ešte nezmohla.
Postavila sme sa pred jeden box, v ktorom sedelo pár ľudí. Katie som si všimla hneď. Smiala sa a slamkou pila kofolu. Všetci sa na nás pozreli. Katie mi zakývala a mala som pocit, že ma tam nečakala. Ved som jej to nemala kedy povedať.

,,Ľudia, chcem vám predstaviť svoje dievča Roxy. Roxy toto sú moji kamoši." Dívala som sa na nich a oni sa na mňa usmiali.

,,Asi budem hovoriť za všetkých ak poviem, že sme radi, že ťa konečne spoznávame." Povedal jeden chalan a mne sa uľavilo. Každý sa mi išiel predstaviť, samozrejme až na Katie. Sadli sme si do boxu a rozprávali sme sa. No dobre oni sa rozprávali. Mňa držal David za ruku a občas som aj prehovorila.

,,Ani mne sa ešte neozval. Jeho rodičia majú oňho strach. Ak sa neozve do nabudúceho týždňa tak volajú políciu. Tak dlho preč ešte nikdy nebol." Pochopila som, že reč je o Ryanovi.

,,Ja neviem v škole mi nejak nesadol. Boli sme kamoši ale keďže bol v ročníku ten naj, tak sme ho mali radi všetci." Ozvalo sa dievča menom Cameron. Pamätala som si ju zo školy. Ona na mňa samozrejme, že nie.

,,No dosť už o ňom. Poďme si zahrať bowling. Sme v pároch." Všetkým oznámil David a žmurkol na mňa. Keď bol s kamošmi tak bol trocha iný. Ja som bola tá druhá a oni tí prvý. Ale to mi bolo jedno. Bola som tam s ním a to bolo podstatné.

,,Kedy si mi to chcela povedať?" Šepkala mi Katie.

,,No, hneď keby som prišla domov. Ale už to vieš." Prikývla a usmiala sa.

Bowling som nikdy predtým nehrala takže to tak aj vyzeralo. David pri každom jednom mojom hode mlčal. Ani sa ma nesnažil koordinovať či niečo podobné. A pomoc som si zaslúžila, pretože mi to išlo biedne. Vlastne vďaka mne sme prehrávali.

,,Ukáž, pomôžem ti. Už sa na to nemôžem dívať." Hovoril vážne a mňa to dostalo. Postavil sa za mňa a ja som mala prsty v bowlingovej gule a on navigoval moju ruku.

,,Musíš sa trafiť do všetkých koliek." Och ozaj, to mi nedošlo.
,,Nakieriš si to a hodíš guľou. Nie je to nič ťažké. Zvládla by to aj cvičená opica." Tak to ma urazilo. Ved sa ma ani nespýtal či som bowling niekedy hrala. Tak ako môže očakávať, že budem perfektná v niečom čo hrám prvý a posledný raz.

Už už som chcela hodiť guľu na dráhu, keď som začula známy hlas. ,,Nedáš to." Vyšlo z Ryana, ktorý sa nachádzal na mojej dráhe pred kolkami. Znova mal oblečené to čo naposledy.

,,Čo tu robíš!" Guľa mi spadla na dráhu a logické aj normálne by bolo, keby doňho vrazila a zastala, ale ona cez neho prešla.

,,Chcem ti pomôcť." Hovoril milo David. ,,Deje sa niečo? Nechceš si sadnúť a napiť sa?" Navrhol mi ako cvokovi a ja som sa tak aj cítila.

,,Nehovor im, že ma vidíš. Mysleli by si, že v hlave nemáš všetko pokope." Ironicky som sa zasmiala.

,,Ja mám všetko pokope." Uisťovala som sa.

,,Otoč sa a pozri sa na svojich najlepších priateľov." Opäť z neho sršala irónia.

Keď som sa na nich otočila, dívali sa na mňa zvláštne. ,,Idem domov. Necítim sa dobre." Zo stola som si vzala kabelku a zbabelo som vybehla von. Ryan utekal so mnou. Zastavila som až pred domom.

,,Daj mi pokoj! Ty nie si skutočný. Si len prízrak v mojej hlave!" Už som začínala omdlievať. No keď som začala zhlboka dýchať, bolo to lepšie.

,,No skutočný nie som, ale moje telo ešte žije. Takže som duch. A keďže ma podľa všetkého počuješ a vidíš len ty, musíš mi pomôcť, inak sa ma nezbavíš."

Ahojte :) chcem sa poďakovať všetkým, ktoré môj príbeh čítate. A zároveň sa chcem poďakovať za 66 vote :) ani si neviete predstaviť ako ma to teší. Takže ešte raz vám ďakujem :)