41. Kapitola

1.3K 92 1
                                    

,,Mína, o čom to zas točíš. Chlapec, s ktorým chodíš je David Grand a nie Ryan Dawson. Brala si tabletky čo ti predpísal doktor? Ukáž mi svoje ruky!" Jasné, hneď ju muselo napadnúť že som na drogách.

,,Ak ti to poviem, tak mi nebudeš veriť. Pošleš ma na psychiatriu a na liečenie. Odpíšeš ma."

,,Tak skús." Vedela som, že ak jej to celé poviem, tak mi neuverí. Vlastne už ani ja som neverila, že to bolo skutočné. No musela som to skúsiť. A preto som jej všetko povedala. Vysmrkala som pár balíkov servítok a vyronila ďalší oceán sĺz.

,,Od Silvestra som ho nevidela ani nepočula. Zmizol z ničoho nič." Vyfúkala som si nos. Katie sa na mňa dívala s otvorenými ústami. ,,Najhoršie na tom celom je, že mi chýba. Vlastne nie. Je tu ešte jedna horšia správa. Milujem ho." Objala ma a ja som sa o ňu oprela.

,,Veríš mi? Alebo si myslíš, že mi preskočilo."

,,Mína, nikdy sme nikomu nepovedali ako sme sa stretli, takže je to bláznivé ale verím ti." Odľahlo mi. Konečne si nemyslela, že som sa zbláznila.

,,Ďakujem Katie. Veľa to pre mňa znamená." 

,,To najlepšie kamarátky robia. Veria si i keď to chvíľu trvá." Zasmiala sa. ,,Čo chceš teraz robiť?"

Zamyslela som sa. V prvom rade sa musím rozísť s Davidom. A v druhom rade začať znova žiť.

,,Pobalím si veci a pôjdem bývať inam."

,,Al-" stopla som ju.

,,Viem, že si zaslúži druhú šancu, ale niekde hlboko v srdci cítim, že sa v nej opäť sklamem a ona trpieť nebude. A navyše jej nedokážem odpustiť. Nedokážem sa jej pozrieť do očí bez toho, aby som k nej necítila odpor a znechutenie." Postavila som sa k dverám.
,,Dám ti vedieť kde budem dočasne bývať. Och a zarezervovala som si letenku na najbližší let do New Yorku. Musím ho vidieť."

,,A taktiež sa musíš rozísť s Davidom. Musíš byť k nemu férová." Na súhlas s ňou som prikývla.

Išla som do nášho domu a hneď na chodbe ma zastavila mama. ,,Kde si bola?" Snažila sa vyznieť milo a tak prirodzene. Akoby sme spolu žili celý život a toto bola jej bežná otázka.

,,To kde som bola je moja vec." Moja odpoveď bola odmeraná a vyznela kruto.

,,Som tvoja matka takže od dnes je to aj moja vec." Postavila som sa na schody.

,,Och, to vážne? Si moja matka? Tak kde si bola posledných desať rokov?! Kde si bola keď som ťa potrebovala?" Už som vrieskala. Páni, Ryan ma toho dosť naučil.

,,Chýbala si mi."

,,Je smutné, že nemáš pár drobných na telefonát či poštovú známku. Mám ťa ľutovať?"

,,Mína nao-" Rukou som ju stopla.
,,Tak ma oslovujú len priatelia a blízky. A nerob si starosti. Práve si idem pobaliť najpotrebnejšie veci a odchádzam."

,,To ma až tak nenávidíš?" Kráčala som hore do izby.

,,O nenávisti hovoriť nemôžem, ale ber to ako karmu. Chcela som byť s tebou, no ty si nemala záujem. A teraz sa to otočilo. Ako sa cítiš? Dúfam, že aspoň s polovici tak mizerne ako som sa pred rokmi cítila ja."

Zabuchla som za sebou dvere a zo skrine vybrala kufor. Zo skrine som hodila na posteľ kopu oblečenia a začala som ho skladať. Otvorili sa dvere a dnu vošla babka.

,,Mína, čo to robíš?" Chytila sa za srdce.

,,Odchádzam preč. V Európe som už dospelá takže mi v tom nikto nezabráni. Po skončení školy by som i tak odišla preč na univerzitu. Teraz to kus urýchlim. Budem ti volať každý týždeň." Rozplakala sa a to som nechcela.

,,Tak ma to všetko mrzí. Lenže ak si mám vybrať medzi tebou a mojou dcérou, tvojou mamou, tak si vyberám obe." Stavila by som sa o hoci čo, že by si vybrala len matku.

,,Ľúbim ťa babka. Prídem sa s tebou rozlúčiť." Už aj ja som mala slzy na krajíčku.

,,Budem ťa čakať v kuchyni." Opustila izbu a ja som sa preklínala, pretože som jej klamala.

Ďalej som skladala veci keď z jedných riflí vypadol nejaký papierik. Otvorila som ho a stálo tam na počítači napísané Pre teba Mína. Všade okolo boli obrázky kvetov a hore v hlavičke bolo logo New Yorského kvetinárstva. Ja som tú kartičku nikdy nečítala len Ryan mi ju čítal. Aspoň vtedy som mala pocit, že číta obsah kartičky zapichnutej v kytici.

Prihovoril sa mi až na izbe. ,,Máš tu kvety." Na stole bola kytica červených ruží.

,,Bože červené ruže sú tak otrepané. Každý zabudol na krásne žlté tulipány či iné krásne a jedinečné kvetiny, ktoré si zaslúžia byť niekoho potešením?" Usmial sa.

,,Je k tomu aj kartička. Chyžná to čítala, môžem ti to prečítať?" Hodila som sa do postele a súhlasila som.

,,Dúfam, že ak to je od Davida, tak to je niečo romantické." Síce som hovorila znudene a smutne, myslela som to vážne.

Pozrel na kartičku a nebol nadšený. ,,Sľubuješ, že si ho už neprečítaš?" Prikývla som. ,,Tak fajn." Chvíľu mlčal a až tak začal.

,,Dúfam, že ťa tieto ruže potešia, aj keď ani zďaleka nie sú také krásne ako si ty a tvoja duša. Verím, že máš na tvári svoj výnimočný úsmev, ktorým ma vždy chtiac-nechtiac obdaríš. Chýbajú mi tvoje oči, ktoré Boh ukradol z neba a taktiež mi chýba tvoja spoločnosť, ktorou mi vždy spríjemníš deň." Pozrel sa na mňa a ja som sa roztápala.
,,Dolu je podpísaný David Grand." Vydýchla som si a usmiala som sa.

Tak pre toto nechcel aby som si tú kartičku prečítala. Aspoň bolo rozhodnuté. David Grand nebol môj Rómeo. On nerecitoval na školskom vystúpení Shakespeare.
Ďalšie veci som už len nahádzala do kufra a do cestovnej tašky. Do ruksaku som si pobalila všetky knihy a zošity do školy.

Dolu schodmi som šla potichu. Mala som v pláne rozlúčiť sa s babkou, lenže pred kuchyňou som sa musela zastaviť. Moja babka mala na tvári úsmev, pretože sa rozprávala s matkou. V jej očiach bolo to, čo im chýbalo od dedovej smrti. Bola tam láska a šťastie. A tak bolo rozhodnuté. Nedokázala som sa s ňou rozlúčiť. Nedokázala som ju opustiť, lenže musela som. Navyše som letenku mala kúpenú na pol šiestu večer.

Otočila som sa a ešte potichšie som vyšla z dverí. Zavolala som si taxík a čakala naň o ulicu ďalej. Po pol hodine, keďže v meste bola ako vždy zápcha, som sa ocitla pred veľkou budovou letiska. Taxikár mi vybral batožinu a vošla som dnu. Mala som ešte dve hodiny času. Sadla som si na stoličku a počúvala som hudbu.

Poslednú pol hodinu som mala strach. Bála som sa na jeho reakciu keď ma uvidí. Čo ak ma znenávidí a celé to s nami si nebude pamätať?

Keď ohlásili môj let, zazvonil mi telefón. Bola to Katie. ,,Mína!? Si ešte v Kanade?"

,,Práve ohlásili môj let. Ozvem sa ti keď tam dorazím." Chcela som ju zrušiť, no rýchlo pokračovala.

,,Jeho rodičia kontaktovali Jacka. Nespomína si na nič. Dokonca nikoho nepozná a nevie ani to, kým je." Mlčala som. Zaskočilo ma to. ,,Mína, nemá zmysel aby si tam cestovala."

,,Okej." Na viac som sa nezmohla. Všetci ľudia sa ponáhľali, len ja som stála v strede cesty a všetkým som zavadzala.

Bála som sa jeho reakcii na mňa keď ma uvidí. Čo ak sa na mňa nahnevá že ho otravujem alebo sa za mňa bude hanbiť? Lenže on by nespoznal ani Roxy ani Mínu. Do srdca sa mi dostavila ostrá bolesť. Akoby mi niekto vytrhol srdce a zahodil ho do smetného koša.

Ahojte :) snáď ste mali pekné a šťastné Vianoce :)  prajem vám ešte pekný zvyšok prázdnin :* :)

On a Ona [DOKONČENÉ]Where stories live. Discover now