On a Ona [DOKONČENÉ]

3. Kapitola

Pred dvoma rokmi

Ani neviem ako sme sa tu ocitli. S Katie sme ležali na zelenej lúke a obom nám nebolo do reči. Slnko bolo vysoko na oblohe a ja som si pripadala akoby som bola v Taliansku tak ako pred rokmi. Obe sme na sebe mali čierne čipkované šaty, ktoré nám Katie kúpila v Paríži. Na nohách som mala tenisky a ona baleríny. Obe sme mali zapletené vlasy. Ja som ich mala po prsia. Boli svetlo hnedé. Slnko mi ich vždy vyťahalo do svetlých koncov. Mnohý si mysleli, že si ich farbím, no mýlili sa. Katie ich mala dlhé blond.

,,Čo myslíš. Bolí keď umieraš?" Prerušila som to dlhé ticho, ktoré medzi nami vládlo.

,,Tak veľmi sa bojím, že ak otvorím svoju hubu tak z nej vyjde nejaká sprostosť." Ospravedlňovala sa mi.

,, To nič. Len hovor. Niekde som čítala, že keď umierame tak niekoľko minút sa nám pred očami mihá náš život. Dobré aj tie zlé veci. Kto vie či to je pravda." Trápila som sa nad totálnou sprostosťou.

Jemne ma chytila za ruku.

,,To sa dozvieme, až keď príde náš čas. A keďže ja umriem skôr ako ty," chcela pokračovať no zastavila som ju.

,,Prečo by si mala umrieť skôr ako ja." Hlavu otočila na mňa a nebolo mi všetko jedno.

,,Pretože chcem mať istotu, že na ňom bude tá správna osoba a bude ma mať kto oplakávať. Takže sa opováž zomrieť skôr!" Ukázala na mňa prstom.

,,Máš milión kamarátov." Snažila som sa ju presvedčiť, že to čo povedala je blud.

,,Ale len jediná je schopná byť pri mne až do konca." Zahrialo ma pri srdci.

,,Mali by sme ísť k tvojej babke. Potrebuje nás rovnako veľmi ako ty potrebuješ mňa a ja zas teba." Postavili sme sa a kráčali sme dolu lúkou k malému domčeku, v ktorom vyrastal dedko.

Bol tak mladý a ako nás vystríhal doktor aj veľmi slabý, hlavne čo sa týkalo jeho srdca. Pred pár dňami dostal ďalší infarkt no tentoraz mu už nikto a nič nepomohlo.

Nikto nevedel prečo nás v závete požiadal o to, aby sme ho pochovali v Texase. Nikdy mne ani nikomu inému nespomínal Texas.
Ale dôležité je, že sme tu boli a uctili sme si ho.

,,Prečo Texas." Musela som sa to spýtať babky.

,,Pokladík mám pocit, že dedko len chcel, aby sme ho nenavštevovali na cintoríne každý deň. Sem do Texasu často neprídeme. A možno len nechcel, aby sme mali miesto jeho pomníka hneď pred nosom." Jej uplakané oči sa zaleskli a na tvári mala po dlhej dobe úsmev.

,,Och a aby som nezabudla. Na medové týždne sme chceli ísť do Texasu, ale na poslednú sekundu to zrušil a pripomínala som mu to každé naše výročie."

O tomto som počula prvýkrát.

,,A čo on na to."

Rozplakala sa skôr ako mi odpovedala. ,,Povedal, že raz ma sem vezme."