Do Londýna som sa prisťahovala len nedávno. A už teraz viem že moja škola bude odporná. Ako každá škola, nie?
Deň predtým ako som šla do školy som bola na nákupoch. Prvý deň musím pôsobiť čo najlepšie. Keď nie najlepšie ako kedy predtým.
Keď som sa trepala s plnými taškami domov, tak trochu som zablúdila. Behala som medzi tehlovými blokmi a nevedela som sa dovolať mame. Super, faaaakt super. Keď v tom mi spadla taška z American Apparel. Keď som sa po ňu zohla, uvedomila som si že moje čierne saténové šaty sú trochu moc krátke a môj čierny svetrík ani zďaleka nezakrýva to, čo by mal. Bol totiž tiež krátky. Otočila som sa aby som sa upokojila že nikto nevidel moje ružové spodné prádlo s macíkmi keď v tom som zbadala veľmi pekného vysokého blonďáka v super vojenskej bunde.
Pršalo, a moje ružovofialové vlasy vyzerali naozaj nechutne. Zahanbila som sa.
Keď v tom ku mne podišiel ten chalan.
"Vyzeráš trochu zmätene eeeeeh ako sa voláš?" Spýtal sa veľmi príjemným hrubým hlasom.
"Viola." Povedala som tak moc neisto a potichu, že som sa hneď zahanbila.
"No Viola, máš fakt zaujímavé meno. Také sa tu moc nevidí, no, hah, čo hľadáš?" Pozrel na mňa a usmial sa.
"Ani sama neviem, práve sme sa
sem nasťahovali a som naozaj dosť mimo. Zajtra idem do novej školy a som tak nervózna že som zabudla číslo domu."
Nejak sme sa zakecali. Sadli sme si na lavičku a rozprávali sme sa asi hodinu, dokým neprišiel brat a nezobral ma domov.
Zistila som, že idem na tú istú školu ako on. Vyzerá naozaj veľmi milo! Možno to bude fajn škola. Pozerá Stranger Things, čo aj ja, aj keď to už mám celé dopozerané. A má rád umenie.
Myslím si že všetci sme tak trochu umenie, nie?
