Dnes pretiekol pohár trpezlivosti. Teda, tak by to povedala moja matka. Od dnes už nebudem počúvať tie reči.
Predstavte si, vžite sa, preniknite na chvíľu do môjho pohľadu na svet.
Rodičia po mne neustále vrieskajú a vyčítajú mi všetko, včetne toho že som sa narodila. Kamarátom na mne vôbec nezáleží. Škola je všade.
A keď som hrala Skyrim, a zrazu som započula "Lianne ty hlupaňa sprostá, nechala si pohár na stole, kto to má pratať. Už ma to nebaví, si nevychované decko. Kvôli tebe tvoja mama reve a ja to musím riešiť, ničíš túto rodinu!". Bol to, samozrejme, môj otec.
Bezvládne, ako telo bez duše (ktorým som), som spadla na posteľ a pozrela na strop. Už ma to absolútne nebaví a netrápi. Nič. Pozrela som na tabletky na stole. Ach. Zobrala som si hrsť nejakých silných na bolesť hlavy, nevnímajúc následky, alebo možno dúfajúc že už žiadne vnímať nebudem. No v tej sekunde...
*Cink*
Povedzte mi jednu jedinú vec. Ako môže byť irónia osudu taká vtipná? Ak by tá správa prišla o minútu neskôr, už by mohlo byť neskoro a ja by som bola mŕtva. Niekedy ide o sekundy, stotiny a zrazu je celý osud sveta iný. Čo ty vieš čo mohlo pokračovať po mojej smrti. Butterfly effect.
Otvorila som správu od neznámej osoby.
"Lianne je dosť cute meno." Bolo napísané v ružovej chatovej bublinke. Nejaký Joey.
"Ehm vďaka." Odpísala som, zahadzujúc lieky naspäť do krabičky. Tak málo mi stačí.
"Prečo si taká nádherná? Prepáč za to, nikdy nikomu také nepíšem. Len som sa zhulil a teraz som ťa našiel z ničoho nič a zistil som že musím povedať tú pravdu, ktorá vo mne drieme. Uf prepáč zas, už nikdy to nespravím. Ale naozaj ach, krásna." Bleskovne odpísal.
Prečo ja? Prečo sakra ja? Nejaké odporné klišé. Nejaký fuckboy.
"Nie som žiaden fuckboy, nemám kamarátov, nemám záujem ani o dievčatá, vždy ma to zničilo. Príliš sa naväzujem." Napísal, akoby mi čítal myšlienky.
Zrazu mi zavolal. Nevedela som, čo robiť. Ten hovor bol tak zvláštny, rozprávali sme sa o všetkom, aj keď sme sa vlastne vôbec nepoznali. Volali sme tak dlho, a dozvedela som sa o ňom všetko. Aj on o mne. Sme si tak podobní.
Život si zo mňa zasa uťahuje.
Po pár dňoch horlivého chatovania a volania mi napísal "Lianne, presťahuj sa ku mne. Budeš mať od všetkých pokoj a... budeme spolu. Aspoň bývať."
Zobrala som si veľkú Ralph Lauren cestovnú tašku, ktorá zažila asi viac ako celá moja rodina dokopy (je zo sekáča). Dala som do nej všetky moje obľúbené veci, oblečenie, nabíjačku, make up, balenie malrboriek (už len 3 cigarety) a fľašu zázvorového tonicu. Tu v Londýne je dosť chladno. Dala som na seba ružový kožuštek, biely rolák, čierne vyšúchané Levi's rifle a platformy, dosť pohodlné a ešte k tomu ma robia vyššou. Vypadla som z domu a utiekla som na prvé metro. Vedela som kde býva. Nikdy som ho ale nevidela naživo.
Keď som vystúpila z metra, napísala som "čakám ťa v parku pri tvojom byte, ponáhľaj sa" a čakala.
Dala som si jednu pukačku. Triasla som sa, nie od zimy, len od strachu. Aký bude? Aká budem ja? Budem sa mu páčiť? Bude sa mi páčiť on?
Vyfajčila som aj druhú pukačku.
Čo to vlastne robím? Rodičia ma zabijú. Všetci ma zabijú. Vydedia. Zničia.
Tretia pukačka umrela v mojich pľúcach.
Zrazu som sa pozrela pred seba.
Stál tam. V dvoch prstoch malrborka.
"Lianne Amelia Sevenová?"
Prikývla som a pozrela mu do jeho prenikavo modrých studených očí. Väčšinou som na hnedé oči, ale v týchto bolo niečo iné, až smrtelné.
Dal si cigaretu do úst a zatiaľ vybral pakel. Podal mi jednu.
"Si ešte krajšia. Ja to nezvládam. Poď dnu."
Zmrazilo ma. Asi po 666 krát za tie 3 minúty čo sme sa na seba pozerali. Mal na sebe svetlohnedý kabát a krémovú Supreme čiapku z ktorej mi vytŕčali vlasy. Prehodil si ich jemným myknutím hlavy.
Zatočila som sa s nimi.
Vstala som a on ma chytil za ruku. Pobehli sme k nemu. Mal veľmi jednoduchý, ale zároveň krásny byt.
Sedeli sme na balkóne a on mi nepustil ruku, stále na mňa pozeral tými ľadovými očami.
Obaja sme vedeli, že nie je cesty späť.
"Ostaň so mnou naveky."
Je toto koniec alebo začiatok?
